Ondrej

Príbeh dyslektika, ktorý je rád, že bežnú školu mohol vymeniť za domácu



Volám sa Ondrej. Mám päť súrodencov. Ja som asi tak v strede. Mám deväť rokov a chodím do domácej školy. Na začiatku druhého ročníka som odišiel zo školy kvôli tomu, že som dyslektik.

Škola sa mi veľmi nepáčila. Nemal som tam skoro žiadneho kamaráta. V domácej škole ich mám omnoho viac. Každý deň ráno, keď sa zobudím, idem dolu pomôcť mamine s raňajkami a s Máriou. Mária je moja malá sestra. Má rok aj pol. Po raňajkách ideme každý robiť svoju prácu. Ja idem robiť matematiku. Zatiaľ Juraj robí slovenčinu. Juraj je môj mladší brat. Je veľmi usilovný, nepotrebuje dokonca ani pomoc. Doma ešte zostáva Marek, ktorý ide hore čítať komiks. Marek je môj najmladší brat. Má šesť rokov. Martin a Veronika, moji starší súrodenci, tí chodia do školy. Martin by chcel chodiť radšej do domácej školy, ale na druhom stupni to nie je možné.

Teraz vám poviem, ako sa doma učíme. Matematika sa mi príliš nepáči. Oproti Jurajovi, ja potrebujem maminu. Mám problémy so sústredením. Keď dorobím matematiku, idem robiť slovenčinu. Príliš sa mi s ňou nedarí. Keď z nej robím testy, tak je najťažšia. Najviac sa mi z nej páči čítanie. Čítam veľmi rád. Už som prečítal sériu Narnií a Brata vlka. Teraz čítam Deti kapitána Granta od Verna. Je to veľmi dlhá kniha. Má asi 540 strán. Keď prečítam desať strán za deň a stihnem to do konca prázdnin, tak pôjdeme do ZOO.

Na škole sa mi nepáčilo to, že som musel mať veľmi dlhé vyučovanie a domáce úlohy. Trvali mi dve alebo tri hodiny. Hral som sa maximálne pol hodinu. To bolo na tom to zlé. Teraz mám kopu voľného času. S naším učením končievame na obed. Potom sa idem hrať s legom alebo si čítam. Na domácej škole sa mi páči to, že máme veľa výletov. Boli sme v Banskej Bystrici na výstave tankov a protitankových diel, nedávno sme išli dokonca až do Česka na veterný mlyn v Kuželove. Keď sme boli na Červenom kameni, mali sme tam oblečené rytierske kostýmy.

Aj prírodoveda ma veľmi baví. Ocino kúpil ďalekohľad a mamina nám dala zaujímavú úlohu: nájdite troch cicavcov, troch vtákov a troch bezstavovcov. Hľadáme aj drobné veci, ktoré si potom pozrieme mikroskopom.

x o x o x o x

Ondrej zväčša v texte robí veľa chýb, ním písaný vyššie uvedený text je publikovaný po jazykových úpravách. Eseje však píše rád. Naučil sa ich v škole, kam chodíme na pravidelné polročné a koncoročné preskúšavanie. Teda v škole, ktorá je jeho kmeňovou školou pre domáce vzdelávanie.

Keď sme začínali s domácim vzdelávaním, boli sme s manželkou na pochybách, či je to naozaj správne rozhodnutie. Argumenty proti domácemu vzdelávaniu sme mali podobné tým, aké vnímame u iných ľudí. Zúfalstvo z problémov so vzdelávaním dyslektika v škole však bolo väčšie ako naše obavy.

Ak sme chceli, aby Ondrej dostal aspoň dvojku, musel poobede po návrate zo školy správne prepísať všetko, čo načmáral cez vyučovanie. Plus bolo treba urobiť s ním všetky úlohy. Vždy pritom plakal, lebo jeho súrodenci sa mohli hrať a on nie.

Už po pol roku v domácej škole sa Ondrejov stav výrazne zlepšil. Vrátila sa mu chuť k učeniu. Šlabikár sme zahodili, začali sme čítať Narniu. Ondrej za dva roky prečítal všetkých sedem kníh a dnes o sebe hovorí, že rád číta. Skúste sa spýtať nejakého špeciálneho pedagóga, povie vám, že pri dyslektikovi je to zázrak.



Pohľad právnika


Ondrej využíva osobitný spôsob plnenia školskej dochádzky formou individuálneho vzdelávania, ktoré sa uskutočňuje bez pravidelnej účasti na vzdelávaní v škole. Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) upravuje individuálne vzdelávanie v § 24. Z pohľadu Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je možné argumentovať, že žiak má právo na individuálne vzdelávanie, pokiaľ to odôvodňuje jeho zdravotné postihnutie.

Individuálne vzdelávanie je totižto možné chápať ako určitú úpravu vzdelávania, ktorá je primeraná a individualizovaná. Primeraná úprava je pritom právny pojem, ktorý čl. 2 dohovoru definuje tak, že ide o „nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny  prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými.

Nezaistenie primeraných úprav je jedným z dôvodov zakladajúcich diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. V oblasti vzdelávania primerané úpravy znamenajú rôzne postupy, ktoré individuálne reagujú na potreby dieťaťa so zdravotným postihnutím a jeho okolia tak, aby toto dieťa získalo vzdelanie a kompetencie.

O povolení individuálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ školy, do ktorej bol žiak prijatý (tzv. „kmeňová škola“), na základe písomnej žiadosti zákonného zástupcu maloletého žiaka alebo na základe písomnej žiadosti plnoletého žiaka. Individuálne vzdelávanie sa povoľuje okrem iného aj žiakovi školy, ktorému jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na vzdelávaní v škole, pričom k žiadosti o povolenie individuálneho vzdelávania zákonný zástupca alebo plnoletý žiak priloží vyjadrenie všeobecného lekára pre deti a dorast. V prípade, že by riaditeľ školy nevyhovel žiadosti o individuálne vzdelávanie, je možné sa proti rozhodnutiu odvolať podľa správneho poriadku.

Špeciálna je situácia, ak ide o rozhodovanie riaditeľa súkromnej školy alebo súkromného školského zariadenia a riaditeľa cirkevnej školy alebo cirkevného školského zariadenia. V tomto prípade je potrebné podať tzv. žiadosť o preskúmanie tohto rozhodnutia, ktorá sa podáva riaditeľovi, ktorý rozhodnutie vydal, v lehote do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Ak riaditeľ cirkevnej školy alebo cirkevného školského zariadenia nevyhovie žiadosti, postúpi ju zriaďovateľovi školy alebo školského zariadenia. Ak riaditeľ súkromnej školy alebo súkromného školského zariadenia nevyhovie žiadosti, musí sa žiadateľ domáhať svojich práv súdnou cestou. V takom prípade odporúčame konzultáciu s právnikom.



Pohľad pedagóga


Individuálne vzdelávanie je forma plnenia školskej dochádzky definovaná v zákone č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon). V prípade žiaka prvého stupňa základnej školy sa môže vzdelávanie povoliť aj z iných ako zdravotných dôvodov, u starších žiakov sa však individuálne vzdelávanie povoľuje spravidla iba zo zdravotných dôvodov. Preto sa dvaja Ondrejovi starší súrodenci  nemôžu vzdelávať doma, ale musia chodiť do školy.

Žiadosť o povolenie individuálneho vzdelávania podáva rodič písomne škole, do ktorej bolo jeho dieťa prijaté. K žiadosti spravidla prikladá návrh individuálneho vzdelávacieho plánu, popis priestorového a materiálno-technického zabezpečenia vzdelávania a zoznam učebníc a učebných textov, ktoré sa budú pri individuálnom vzdelávaní používať.

O povolení individuálneho vzdelávania rozhoduje riaditeľ školy. Zaujímavé sú následné povinnosti školy, ktoré sa líšia vzhľadom na to, z akých dôvodov sa rodič rozhodne o individuálne vzdelávanie požiadať. Ak rodič žiada o individuálne vzdelávanie kvôli zdravotnému stavu dieťaťa, takémuto žiakovi zabezpečí pedagóga škola a to v rozsahu najmenej dve hodiny týždenne. Ak však rodič žiada o individuálne vzdelávanie z iných ako zdravotných dôvodov, musí svojmu dieťaťu kvalifikovaného pedagóga zabezpečiť sám a škola iba preveruje žiakove vedomosti.

Rozdiel je aj v hodnotení individuálne vzdelávaných žiakov. Ak je žiak vzdelávaný individuálne kvôli zdravotnému znevýhodneniu, je podľa zákona oslobodený od komisionálnych skúšok vo svojej škole a klasifikovaný môže byť iba na základe písomnej správy, ktorú štvrťročne predkladá riaditeľovi jeho vyučujúci pedagóg. Pri klasifikovaní sa samozrejme prihliada aj na žiakov zdravotný stav.

Kontrolu nad vzdelávaním žiaka, ktorý sa individuálne vzdeláva z iných ako zdravotných dôvodov, však vykonáva škola oveľa prísnejšie. Takýto žiak sa v nej každý polrok hodnotí formou komisionálnej skúšky z príslušného učiva každého povinného predmetu. Na základe výsledkov komisionálnej skúšky potom škola vydá žiakovi vysvedčenie.

Je evidentné, že rodič, ktorý sa rozhodne doma vzdelávať svoje dieťa z iných ako zdravotných dôvodov, to nemá v praxi ľahké. Ak nemá príslušnú pedagogickú kvalifikáciu, musí dieťaťu na vlastné náklady zabezpečiť učiteľa. Ak príslušnú kvalifikáciu má, učí ho doma on sám, no tým sa zároveň vzdáva možnosti pracovať a zarábať. Napriek tomu to pre mnohých rodičov stojí za to.

Hoci je „domáca škola“ na Slovensku skôr okrajovým javom, jej popularita pomaly stúpa a rodičia, ktorí si túto formu vzdelávania vyskúšajú a sú s ňou spokojní, sa čoraz hlasnejšie dožadujú umožnenia pokračovania v individuálnom vzdelávaní svojich detí aj na druhom stupni základnej školy. Rodiny, ktoré praktizujú domáce vzdelávanie, sa na Slovensku združujú napríklad v občianskom združení Domáce vzdelávanie. Spoločným menovateľom ich aktivít je záujem prebrať plnú zodpovednosť za výchovu a vzdelávanie svojich detí.

Podľa údajov Ústavu informácií a prognóz školstva sa v školskom roku 2013/3014 doma vzdelávalo 42 žiakov. Občianske združenie Domáce vzdelávanie na Slovensku vtedy tieto rodiny oslovilo s prieskumom, do ktorého sa zapojilo 18 rodín s 30 žiakmi, čo predstavuje 71 percent doma vzdelávaných detí. Výsledky prieskumu potvrdili pozitívny vplyv tzv. domácej školy na výkon žiakov.

Pedagógovia na Slovensku nemajú jednotný názor na domáce vzdelávanie, ak nejde o nevyhnutnú formu vzdelávania vzhľadom na zdravotný stav dieťaťa. Niektorí učitelia domácu školu podporujú a ponúkajú rodičom pri učení potrebnú pomoc, no nájdu sa ja takí, ktorí by domáce vzdelávanie najradšej zrušili.

Zástancovia domácej školy argumentujú jednoznačnými pozitívami, medzi ktoré patrí možnosť prispôsobovať výučbu individuálnemu tempu žiaka, jeho nadaniu, záujmom a iným špecifikám. Tvrdia, že domáce vzdelávanie podporuje v deťoch zvedavosť a chuť učiť sa a oproti školskému vzdelávaniu je pre deti prirodzenejšie a preto celkovo efektívnejšie.

Odporcovia domácej školy naproti tomu argumentujú nedostatkom podnetov, ktoré dieťa v domácej škole dostáva a upozorňujú na nedostatočnú socializáciu detí. Poukazujú tiež na slabšiu prispôsobivosť týchto detí na stresové situácie ale aj na ich nižšiu chuť súťažiť s ostatnými.

Jadrom Ondrejovho príbehu je však niečo iné. Podstatou je motivácia jeho rodičov vziať ho zo školy a radšej ho vzdelávať doma. Za týmto ich rozhodnutím stojí skutočnosť, že Ondrejovi ako dyslektikovi neumožnila škola vzdelávať sa takým spôsobom a tempom, ktoré by prihliadalo na jeho problémy s učením, a to napriek tomu, že tak mohla a mala urobiť. Tým škola ohrozila Ondrejovu šancu na dobré výsledky.

Ondrej bol napokon z učenia v škole natoľko vyčerpaný a demotivovaný, že rodičia radšej pristúpili na domáce vzdelávanie ako na jedinú možnosť ako uniknúť zo školského stresu. Z tohto uhla pohľadu nebola ich voľba veľmi slobodná. Je totiž veľmi pravdepodobné, že ak by ich synovi bola bývala škola ponúkla kvalitnú vzdelávaciu službu a podporu, nemali by vôbec dôvod siahnuť po možnosti individuálneho vzdelávania doma. Pre školské vzdelávanie na Slovensku, ktoré nedokáže adekvátne  reagovať na potreby žiakov, to nie je dobrá vizitka.



Pohľad psychológa


Ondrejov príbeh je typickým príkladom toho, ako môže škola pripraviť dieťa o radosť z učenia, potlačiť v ňom zvedavosť a chuť objavovať okolitý svet a tým v ňom zabrzdiť jeho potenciál. Zároveň je ale aj príkladom toho, ako možno prekonávať na prvý pohľad nezdolateľné prekážky. Nie všetky deti však takúto šancu dostanú. Nie každý rodič vie alebo môže zmeniť svoj životný štýl a celý ho prispôsobiť potrebám detí.

Kým dospelý človek má život vo svojich rukách, deti majú svoj život v rukách dospelých. Bazálnym nastavením školského systému by preto malo byť zabezpečenie čo najkvalitnejších podmienok vzdelávania pre všetky deti bez rozdielu, vrátane detí, ktoré sú určitým spôsobom znevýhodnené. Primárnou úlohou školy by malo byť úsilie o plné využitie potenciálu jej žiakov a snaha adekvátne im pri učení pomáhať.

Režim bežného školského dňa je veľmi náročný pre všetky deti. Dopoludnia vyučovanie v škole, popoludní školský klub, rôzne záujmové krúžky, písanie úloh neraz až do neskorého večera, potom sa už len rýchlo najesť, umyť a šup do postele, pretože ráno sa skoro vstáva a kolotoč sa opakuje. Kam sa v ňom podel priestor na hru a oddych? Ten Ondrejovi veľmi chýbal, podobne, ako chýba mnohým iným deťom.

Deti, ktorým učenie nejde tak ľahko ako bežnému žiakovi, trpia oveľa viac pod tlakom neadekvátnej záťaže. Tieto deti sa totiž oveľa rýchlejšie unavia a skôr podliehajú vyčerpaniu ako ich spolužiaci, preto potrebujú dostatok času a priestoru na opätovné získanie psychickej pohody a novej energie. Ak im však v škole nikto nepomáha, na zvládnutie školských povinností potrebujú podať v porovnaní s ostatnými spolužiakmi intenzívnejší a dlhšie trvajúci výkon, čo je pre nich z dlhodobého hľadiska neúnosné.

U Ondrejových rodičov sme svedkami podporného, chápajúceho a obetavého prístupu, vďaka ktorému vrátili synovi stratenú istotu, motiváciu a poskytli mu možnosť získať kvalitné vzdelanie netradičnou formou. Zaujať tento postoj nie je ľahké. Chce to odvahu a presvedčenie, že zaužívané formy a metódy vzdelania v podobe, v akej ich poznáme dnes, nemusia byť vhodné pre každého.

Je veľmi pravdepodobné, že bez svojich rodičov by Ondrej prečítal z Narnie akurát tak nadpis, no nie preto, že by nevedel čítať, ale preto, že mu v škole nedali šancu posúvať sa spôsobom, ktorý  rešpektuje ťažkosti, s ktorými sa ako dyslektik musí deň čo deň pasovať.

Ema

Príbeh dieťaťa s Downovým syndrómom, ktoré základná škola odmietla ďalej vzdelávať