Dňa 7. novembra 2011 predstavilo v Európskom parlamente 88 mladých ľudí z 31 európskych krajín svoje názory na inkluzívne vzdelávanie. Cieľom tohto vypočutia bolo plnohodnotne zapojiť mladých ľudí vo veku od 14 do 19 rokov do diskusií o spoločnom vzdelávaní žiakov so zdravotným znevýhodnením a ich zdravými spolužiakmi v bežných školách.
Nominovaní delegáti zastupovali širokú škálu rozličných potrieb a väčšina z nich prišla na vypočutie zo školy v hlavnom vzdelávacom prúde, teda nie zo špeciálnej školy. Viacerých z nich sprevádzali aj ich zdraví spolužiaci.
Podujatie ponúklo mladým ľuďom príležitosť vyjadriť sa. Vytvorilo pre nich platformu na sformulovanie vlastných názorov na oblasť vzdelávania, na vyslovenie svojich potrieb a požiadaviek a na uvažovanie o víziách do budúcna. Mladí ľudia sa tak mohli podeliť o svoje osobné skúsenosti a spoločne debatovať o tom, ako vyzerá v praxi inkluzívne vzdelávanie a ako ovplyvňuje ich každodenný život.
Nasledujúce postrehy mladých ľudí (ich mená uvádzame v zátvorkách), ktoré ponúkame nižšie, sú prevzaté z materiálu Názory mladých na inkluzívne vzdelávanie, ktorý vznikol na základe vypočutia mládeže so zdravotným znevýhodnením v Európskom parlamente v Bruseli v roku 2011. Viac informácií o podujatí ako aj úplné prepisy diskusií mladých v jednotlivých skupinách nájdete na webovej stránke Európskej agentúry pre špeciálne vzdelávacie potreby a inkluzívne vzdelávanie, ktorá vypočutie zorganizovala.
Niektorí ľudia nechápu rozdiely. Ľudia bez zdravotného postihnutia sa s človekom so zdravotným postihnutím môžu vyrovnať dvoma spôsobmi – buď idú preč, nestarajú sa a nesnažia sa, alebo sa skúšajú pýtať a pochopiť ho, hoci ho vlastne nechápu. Môj otec mával problémy, keď som bol mladší, lebo ľudia nevedeli, čo je to ADHD, a otec nevedel, ako im to vysvetliť. Je dôležité, aby ľudia poznali rôzne druhy problémov (Dagur).
Ťažkou úlohou je pochopiť problémy jednotlivých žiakov. Škola a jej zamestnanci by mali chápať ťažkosti dieťaťa a poskytnúť mu podporu, ktorú potrebuje, aby sa mu darilo. Mali by sme sa dostať do bodu, kde nie je diskriminácia, ale pochopenie (Sam, Charlotte, Jere).
V spoločnom vzdelávaní so zdravými deťmi sa môžeme stretnúť s novými bariérami, ktoré musíme prekonávať, ako sú napríklad: nepružné postoje učiteľov (Wessel); prekážky brániace učeniu a sociálne bariéry (Bethany); spoločenské vplyvy a tlaky na rodičov (Triin); šikanovanie (Sophie); slabé sociálne zázemie a nevyhovujúce podmienky na učenie mimo školy (Gemma); nedostatočná občianska vybavenosť, slabá prístupnosť verejných miest, problémy s dopravou (Francesco).
Pedagogická príprava učiteľov je skutočne mimoriadne dôležitá (Sophie). Pedagogická príprava neraz však neposkytuje dostatok správnych informácií o integrácii zdravotne postihnutých do bežných škôl. Ľudia so špeciálnymi potrebami už i tak majú problém a snaha o zaistenie podpory, ak nie je adekvátna, im niekedy ešte viac komplikuje život (Wessel).
Učitelia niekedy nemajú ani záujem dozvedieť sa niečo o zdravotnom postihnutí (Méryem). Vláda zodpovedá za vyplácanie miezd učiteľom za ich prácu, sú platení za to, že učia, ale nie sú motivovaní, aby sa venovali niečomu „navyše“. Väčšinu učiteľov preto ani nezaujíma inklúzia, nechcú sa dozvedieť niečo viac o špeciálnych vzdelávacích potrebách (Laima).
Učitelia by potrebovali dobrú metodiku (Elin). Učitelia možno majú obavy z toho, že by zdravotne postihnutým žiakom museli venovať viac pozornosti ako ostatným (Robert). V triede s niekoľkými žiakmi so zdravotným postihnutím by však učiteľ nemal venovať prílišnú pozornosť postihnutým. Učiteľ musí nájsť rovnováhu medzi podporovaním žiakov s postihnutím aj bez postihnutia (Daniel).
Dvaja alebo viacerí učitelia a asistenti v inkluzívnej triede musia pracovať ako tím. Je to zručnosť navyše, ktorú si títo učitelia musia osvojiť špeciálnou prípravou. Učiteľ by mal mať podporu ďalších odborníkov, aby sa vedel rozhodnúť, koľko doplnkového času vyžadujú žiaci s postihnutím (Philipp). Vládne škrty však majú vplyv na niektoré druhy pomoci. Peniaze tečú do škôl, ale je to nanič, pretože podporu musia robiť učitelia sami, ale nevedia, ako na to (Wessel).
Jednotliví odborníci musia pracovať spoločne. Nová generácia pedagógov by mala byť lepšie pripravená na to, aby rozumela žiakom s postihnutím, a aby sa vyučovanie uskutočňovalo lepšie. V mojej krajine sa pomáha až priveľa (Kamilla).
U nás zas musíme stále žiadať o pomoc. Pomoc neprichádza automaticky. Je to dlhý proces, kým dostanete, čo potrebujete (Pauline).
Potrebujeme viac technických pomôcok, aby osoby s postihnutím mali prístupné informácie (François). Slabozrakí žiaci potrebujú viac elektronických kníh a zvukových kníh (Łukasz, Áron).
Fyzický prístup do budov je dôležitý (výťahy, automatické dvere, prístupné vypínače a pod.) (Thomas).
V prípade písomiek treba doplnkový čas (Łukasz).
Potrebujeme systémy internej podpory na pomoc pre žiakov so zdravotným postihnutím, a to priamo v škole. V prípade pomoci zvonka sa totiž môžu cítiť odlišní a izolovaní (Mei Lan).
Učitelia musia byť otvorení, aby pochopili, čo žiak potrebuje, ako mu pomôcť (Nana-Marie). Človek môže byť dobrý v jednom predmete a v druhom nie, ale prísne kritériá by mu nemali brániť v rozhodnutí študovať aj tieto oblasti (Daniel).
Žiakov neradno nijako odrádzať (Robert). Potrebujeme si veriť (James). Je dôležité, aby mi aj učitelia verili (Efstathios). Učitelia musia venovať viac pozornosti tomu, čo žiaci dokážu, a nie tomu, čo nedokážu. Ľudia nás musia vnímať aj inak, než len cez naše postihnutie. Som sluchovo postihnutá – ale to nie ja, iba moje uši. Ja a moja porucha nie sme jedno a to isté. Pedagógovia potrebujú viac vedomostí o zdravotnom postihnutí. Potrebujeme viac spoločných aktivít – mimo školy, vo voľnom čase, pri športe a pod. – pre zábavu (Elin).
Najväčším problémom sú zastarané postoje a nedostatočné poznatky ľudí – je to ako život v tme (Triin). Skutočným problémom je nutnosť neustále druhým vysvetľovať, čo potrebujem – ťažko dosiahnuť, aby si ostatní uvedomovali moje obmedzenia. Je veľmi ťažké, keď to musím robiť znova a znova. Spoločenské kontakty medzi žiakmi s postihnutím a bez neho sú preto často príliš obmedzené (Barbara).
Musíme hlavne odstrániť diskrimináciu a šikanovanie. Niektorí študenti vedia dosť o mojom zdravotnom postihnutí, ale i tak sa zo mňa smejú pre poruchu ADHD (Maria).
Učitelia by mali hovoriť so žiakmi o postihnutí – bežní žiaci sa nedokážu rozhodnúť, ako by mi mohli pomôcť (Áron). Informovanosť o rôznych zdravotných postihnutiach by mala byť súčasťou vzdelávacieho programu pre všetkých (Katrina).
Spoločnosť nechce akceptovať ľudí s ťažkosťami určitého typu, ale spoločenské prijatie je pre nás veľmi dôležité (Robert). S postihnutím sa spája stigma, ktorú treba odstrániť. V bežnom prostredí musia žiaci s postihnutím znova a znova vysvetľovať svoje problémy novým učiteľom a spolužiakom. Potrebujeme ohľaduplnosť (Keenan).
Na ceste k inkluzívnemu vzdelávaniu je potrebné zohľadňovať viac psychologické otázky, než tie praktické. V prípade „skrytého“ postihnutia, ako je napríklad Aspergerov syndróm, treba o ňom ľudí informovať, lebo si vytvárajú vlastné závery. Aj odborníkom niekedy chýbajú vedomosti a pýtajú sa: „Aký máte vlastne problém?“ Všetci sme individuálni – môj autistický spôsob myslenia ovplyvňuje to, kým som (Daniel).
Ľudia nie vždy vedia účinne komunikovať (Tomáš).
Každý chápe inkluzívne vzdelávanie inak, neexistuje spoločná definícia inkluzívneho vzdelávania a to je problém. Potrebujeme lepšiu informovanosť – nepohneme sa ďalej, kým si každý nebude uvedomovať, čo v skutočnosti znamená, byť postihnutý (Katrina).
Potrebujeme „školy bez bariér“. Inkluzívne vzdelávanie môže byť prospešné pre všetkých, aj pre ľudí bez postihnutia (Elmo, Kanivar, Aure, Fé).
Inkluzívne vzdelávanie súvisí so základným právom na vzdelanie. Právo na vzdelanie garantuje naša ústava a celý rad medzinárodných dohovorov o ľudských právach. Najdôležitejším a aj najprogresívnejším je Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Právo na vzdelanie sa považuje za kľúčové základné právo každého človeka, pretože vzdelávanie je považované za nevyhnutný prostriedok pre realizáciu iných ľudských práv.
Vďaka vzdelaniu sa môžu ľudia vymaniť z chudoby, pretože súvisí so zamestnaním, a teda aj s právom na prácu. Vďaka vzdelaniu sa môžu ľudia podieľať na správe vecí verejných, napríklad prečítať si noviny, zaujať politický postoj a ten obhajovať. Niekedy sa vo vzťahu k právu na vzdelanie používa metafora, že ak by sme si predstavili ľudské práva na stúpajúcej plošine, tak vzdelanie je silný motor, ktorý túto plošinu poháňa nahor.
Právo na vzdelanie ľudí so zdravotným postihnutím v medzinárodných dokumentoch
Skôr, než sa zameriame na právo na vzdelanie v Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, predstavme si stručne dva dôležité dokumenty OSN, ktoré formovali diskusiu o práve na vzdelanie v inkluzívnom prostredí.
V roku 1993 prijala OSN tzv. Štandardné pravidlá pre vyrovnanie príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím a v pravidle čl. 6 sa zaoberala aj otázkou vzdelávania ľudí so zdravotným postihnutím. Podľa tohto ustanovenia by štáty mali uznať rovné vzdelávacie príležitosti v primárnom, sekundárnom a terciárnom vzdelávaní pre deti, mládež a dospelé osoby so zdravotným postihnutím v integrovanom usporiadaní. Tento dokument používa ešte pojem integrácia. To vôbec nevadí, dôležité je, že už v tej dobe tieto pravidlá predpokladali reformu, pretože cieľom bolo, aby žiaci boli pripravovaní na vzdelávanie v hlavnom vzdelávacom prúde.
Na tieto štandardné pravidlá nadviazalo v roku 1994 tzv. Vyhlásenie UNESCO zo Salamanky, ktoré už jednoznačne hovorí nie o integrácii, ale o inklúzii. V bode 1. tohto vyhlásenia je zdôraznená naliehavosť zaistenia vzdelávania všetkých detí, mládeže a dospelých so zvláštnymi vzdelávacími potrebami v rámci bežného vzdelávacieho systému. Ďalej v bode 3. sa zdôrazňuje zámer, aby deti so zdravotným postihnutím boli vzdelávané v bežných školách. Školy sú vyzývané, aby našli spôsob ako úspešne vzdelávať všetky deti, ktoré sú vážne znevýhodnené, alebo majú vážne zdravotné postihnutie.
Od 2. polovice 90. rokov je termín integrácia postupne nahradzovaný pojmom inklúzia. Integrácia popisuje proces premiestnenia žiaka do školy hlavného vzdelávacieho prúdu, pričom požiadavky týkajúce sa adaptácie na školské prostredie sa kladú na žiaka, nie na školy a na zmenu systému vzdelávania. Oproti integrácii, inkluzívne vzdelávanie sa prejavuje v prispôsobení školských podmienok na vzdelávanie tak, aby zodpovedali potrebám všetkých žiakov.
Posun od integrácie k inklúzii nie je len posunom v terminológii za účelom politickej korektnosti, ide o zásadnú zmenu v pohľade na problematiku. Je to prechod od prijatia stanoviska, že prekážky sa vyskytujú na strane dieťaťa, k prijatiu tzv. sociálneho modelu, kde bariéry pre učenie existujú v štruktúrach samotných škôl a v postojoch spoločnosti. Inkluzívne vzdelávanie je prístup, ktorý dáva každému dieťaťu právo zúčastňovať sa na výučbe v škole hlavného vzdelávacieho prúdu.
Dva vyššie zmieňované dôležité dokumenty vydláždili cestu k právu na vzdelanie v inkluzívnom prostredí, ktoré garantuje Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a právo na vzdelanie
V Dohovore OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím je právo na vzdelanie upravené v čl. 24. Podľa článku 24 ods. 1 dohovoru štáty, „[s] cieľom realizovať toto právo bez diskriminácie a na základe rovných príležitostí (…) zaistia začleňujúci vzdelávací systém na všetkých úrovniach“. Slovenský text dohovoru kostrbato prekladá pojem inkluzívny ako začleňujúci. Jazykoví puristi mi snáď odpustia, ale ja budem naďalej používať pojem inkluzívny, nakoľko ide o právny pojem, ktorý má presný právny obsah. Čo sa týka článku 24 ods. 1, toto ustanovenie znamená, že Slovenská republika musí prehodnotiť svoj vzdelávací systém a zmeniť ho tak, aby bol inkluzívny. Štát nemá možnosť sa tomuto záväzku vyhnúť a k reforme vzdelávania detí so zdravotným postihnutím musí pristúpiť.
Podľa článku 24 ods. 2 písm. a) dohovoru pri realizácii práva na vzdelanie štáty zaistia, aby osoby so zdravotným postihnutím neboli z dôvodu svojho postihnutia vylúčené zo všeobecnej vzdelávacej sústavy. Toto je odrazom povinnosti nevylučovať deti so zdravotným postihnutím z hlavného vzdelávacieho prúdu, pokiaľ sú už takto vzdelávané. Ďalej podľa článku 24 ods. 2 písm. b) dohovoru, má Slovenská republika povinnosť zaistiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali na rovnom základe s ostatnými prístup k inkluzívnemu, kvalitnému a bezplatnému základnému vzdelávaniu a strednému vzdelávaniu v mieste, kde žijú. Toto ustanovenie je prepojené so zákazom diskriminácie a s povinnosťou štátu zaistiť primerané úpravy. Inými slovami, toto ustanovenie hovorí o tom, že deťom so zdravotným postihnutím musia byť upravené podmienky tak, aby mohli byť vzdelávané inkluzívne v hlavnom vzdelávacom prúde. To je možné dosiahnuť rôznymi spôsobmi, napr. prostredníctvom asistentov, úpravou fyzického prostredia v triede a škole, úpravou osnov, a pod.
Toto ustanovenie je prepojené so zákazom diskriminácie a s povinnosťou štátu zaistiť tzv. primerané úpravy. Primerané úpravy (v angličtine „reasonable accommodation“) je právny pojem, ktorý čl. 2 dohovoru OSN definuje tak, že sa jedná o „nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými“. Nezaistenie primeraných úprav môže založiť diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. Podľa čl. 2 dohovoru OSN diskriminácia na základe zdravotného postihnutia “je každé robenie rozdielov, vylúčenie alebo obmedzenie na základe zdravotného postihnutia, ktorých cieľom alebo účinkom je narušiť alebo znemožniť uznávanie, využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd v politickej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej, občianskej alebo inej oblasti na rovnakom základe s ostatnými; zahŕňa všetky formy diskriminácie vrátane odmietnutia primeraných úprav“.
Keď hovoríme o inkluzívnom vzdelávaní, hovoríme o potrebe prehodnotiť rozsah špeciálneho vzdelávania. V žiadnom prípade nejde o slepé rušenie špeciálnych škôl, ale o postupnú transformáciu vzdelávacieho systému tak, aby deti so špeciálnymi vzdelávacími potrebami mohli byť vzdelávané v hlavnom vzdelávacom prúde. Zároveň musíme mať na pamäti článok 24 ods. 2, písm. c) dohovoru, ktorý hovorí o tom, že Slovenská republika zabezpečí, aby sa nevidiacim, nepočujúcim a hlucho-slepým osobám, najmä deťom, poskytovalo vzdelávanie v takých jazykoch, spôsoboch a prostriedkoch komunikácie, ktoré sú najvhodnejšie pre danú osobu, a v prostredí, ktoré maximalizuje vzdelanostný a sociálny rozvoj. Toto ustanovenie predpokladá, že takýmto prostredím môže byť aj napr. oddelená špeciálna škola. Preto nie je pravda, ak vás bude niekto strašiť tým, že novodobí hlásatelia inklúzie volajú po úplnom rušení špeciálnych škôl, hromadnom prepúšťaní špeciálnych pedagógov a ďalších represáliách. Kdeže, to v žiadnom prípade. Medzinárodné spoločenstvo volá iba po tom, aby špeciálne školstvo nebolo normou, ale výnimkou, a aby rodičia detí so zdravotným postihnutím mohli svoje deti bez obáv a problémov zapísať do bežných škôl s vedomím, že škola urobí všetko preto, aby ich deti mohli maximalizovať svoje akademické a sociálne úspechy.
Vravíte, že je to ťažké? Samozrejme, vzdelávanie v inkluzívnom prostredí je pre pedagógov veľmi náročné. Preto dohovor v čl. 24 ods. 4 zaväzuje štát k tomu, aby zamestnal ako učiteľov aj ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí poznajú Braillovo písmo a znakovú reč, a vyškolil učiteľov a personál vo všetkých druhoch vzdelávania tak, aby vedeli poskytnúť plnohodnotné vzdelanie pre ľudí s postihnutím. Je na bedrách štátu, aby vyškolil našich učiteľov a vytvoril miesta pre asistentov. Ak sa učitelia bránia, že nevedia ako majú vzdelávať napríklad deti s Downovým syndrómom, tak sa im nemožno čudovať. Bohužiaľ, môže byť celkom bežné, že učiteľ v živote ani nevidel človeka s Downovým syndrómom, nie ešte to, že by ho mal vedieť vzdelávať. To ale nie je chyba učiteľov a riaditeľov škôl, je to primárne chyba štátu, resp. orgánov štátnej správy a samosprávy na úseku školstva. Práve tieto subjekty totižto nesú podľa čl. 24 ods. 4 dohovoru zodpovednosť za to, aby učitelia vedeli, ako majú k deťom so špecifickými potrebami pristupovať.
Inkluzívne vzdelávanie v slovenskom školskom zákone
Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím nebol doposiaľ plne implementovaný do školskej legislatívy. Otázku vzdelávania detí so zdravotným postihnutím upravuje § 29 ods. 10 a 11, § 31 ods. 3, § 144 ods. 2, 3 školského zákona. Aj keď školská legislatíva nebola upravená tak, aby zodpovedala moderným požiadavkám dohovoru OSN, je nutné tieto ustanovenia interpretovať v súlade s čl. 24 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím a účelom dohovoru, ktorým je v prípade práva na vzdelanie, koniec hromadnej segregácie detí so zdravotným postihnutím v špeciálnom (oddelenom) vzdelávacom systéme, ako aj segregácie v rámci bežného vzdelávacieho systému.
V oblasti vzdelávania detí so zdravotným postihnutím je veľmi dôležitý koncept primeraných úprav, ktorý je definovaný vyššie. Školská legislatíva tento koncept jasne neupravuje, ale môžeme sa oprieť o § 144 ods. 2 školského zákona, podľa ktorého: Dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami alebo žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami má právo na výchovu a vzdelávanie s využitím špecifických foriem a metód, ktoré zodpovedajú jeho potrebám, a na vytvorenie nevyhnutných podmienok, ktoré túto výchovu a vzdelávanie umožňujú. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že budú vytvorené podmienky v špeciálnych školách – taký výklad by bol totižto v rozpore so zmieňovaným dohovorom OSN. Ak budeme teda interpretovať ustanovenia školskej legislatívy, tak prístup musí byť práve opačný. Podľa pravidiel výkladu základných ľudských práv musíme školskú legislatívu vykladať v súlade s dohovorom OSN, teda spôsobom, že napríklad § 144 ods. 2 školského zákona zaväzuje bežné školy (resp. ich zriaďovateľov) zaistiť primerané úpravy pre deti so zdravotným postihnutím a vychádzať i z princípu, že segregované vzdelávanie v špeciálnych školách je výnimka a nie norma.
Základ textu bol pôvodne písaný pre rodičov detí s Downovým syndrómov a vyšiel v časopise Slnečnica.
Integrácia detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami do vzdelávacieho prostredia bežných škôl naráža v súčasnosti na veľké problémy, pretože sa realizuje pri nedostatočnom zabezpečení vhodných materiálnych, finančných a personálnych podmienok. Najviac viditeľným nedostatkom v tejto oblasti je slabá úroveň debarierizácie škôl, nedostatočné je však i poskytovanie vhodnej metodickej pomoci učiteľom, ktorí by mali integrovaným žiakom vo zvýšenej miere venovať. Alarmujúco nízky je i počet asistentov, psychológov, špeciálnych pedagógov a ďalších odborných pracovníkov priamo na pôde škôl.
V procese integrácie ukladá štát školám povinnosť zabezpečiť svojim žiakom také vzdelávacie prostredie, ktoré im pomôže vyrovnať ich prípadný hendikep a vo vzdelávaní napredovať obdobným spôsobom ako napredujú ich „bezproblémoví“ spolužiaci. Štát však túto povinnosť definuje veľmi nejasne, resp. školám dáva legitímnu možnosť túto povinnosť obísť v prípade, ak nedokážu pre dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vytvoriť vhodné vzdelávacie prostredie. Bremeno posúdenia možnosti, resp. nemožnosti integrovať dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do kolektívu bežných žiakov pritom leží na samotnej škole.
Vzhľadom na to, že škola postupuje pri posudzovaní žiadostí o integráciu detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na základe vlastného uváženia, nastávajú rozporuplné situácie – na jednej strane môže škola takéto deti odmietnuť bez toho, aby sa snažila vyhovieť ich potrebám, na druhej strane ich môže prijať bez toho, aby pre ne dokázala vytvoriť adekvátne vzdelávacie prostredie.
Motiváciou škôl k integrácii býva nezriedka možnosť získať na integrovaných žiakov zvýšený finančný normatív, ktorý integráciu sprevádza. Zvýšený normatív má školu motivovať k tomu, aby integrovaným žiakom zabezpečila potrebné vzdelávacie pomôcky a pomoc špeciálnych pedagógov, psychológov a asistentov. Nie vždy sa tak ale stane. Školy narážajú na skutočnosť, že ani zvýšený objem financií nestačí na zamestnanie potrebných expertov v školskom prostredí, preto odbornú pomoc žiakom zabezpečujú inak – prostredníctvom učiteľov, ktorí urobia prácu „navyše“, hoci na ňu nie sú adekvátne pripravení, a formou externej spolupráce s Centrami pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) a s Centrami špeciálno-pedagogického poradenstva (CŠPP). Nie vždy je však tento „náhradný plán“ efektívny.
Integrovaní žiaci postupujú v bežných školách spravidla podľa individuálnych výchovno-vzdelávacích plánov. Pri ich realizácii však nemajú učitelia dostatok znalostí a skúseností, ani metodickej podpory, čo sa môže odraziť na ich kvalite.
Neschopnosť bežnej základnej školy vytvoriť dieťaťu so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami na svojej pôde vhodné vzdelávacie podmienky nie je štátom považovaná za akútny problém, preto ju ani aktívne nerieši. Naopak, namiesto aktívneho nasadenia motivačných a podporných nástrojov na pomoc škole, aby dokázala integrovať každé dieťa, ktorého rodič o to prejaví záujem, sa slabé materiálne, technické a personálne vybavenie škôl považuje za legitímny dôvod na neprijatie dieťaťa do školy. Takýto postoj štátu deformuje slobodnú vôľu rodiča pri výbere školy, ako aj samotné reformné ciele, medzi ktoré patrí posilnenie individuálneho prístupu učiteľov k žiakom a odbúranie prekážok, ktoré deťom bránia v školskom vzdelávaní uspieť.
Bremeno zabezpečenia „blaha“ dieťaťa prenáša právny systém na rodiča, ktorého zaväzuje vykonať „správnu“ voľbu. Dochádza tak k prekrúteniu základnej myšlienky podpory integrácie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do prostredia bežných škôl a k zabetónovaniu paralelných vzdelávacích ciest. Interný metodický materiál Štátnej školskej inšpekcie, vydaný v roku 2011 k problematike školskej integrácie, to vyjadruje jasne: „Žiak so ŠVVP je poškodzovaný, ak mu škola nemôže alebo nedokáže zabezpečiť úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní, ktoré vyplývajú z potrieb jeho zdravotného znevýhodnenia alebo nadania, alebo jeho vývinu v sociálne znevýhodnenom prostredí. Rovnako je žiak poškodzovaný, ak učiteľ nepozná a nerealizuje potrebnú špeciálnopedagogickú starostlivosť. Spôsobí mu tým obmedzenie rozvoja schopnosti kompenzovať orgánové a funkčné nedostatky spôsobené jeho zdravotným znevýhodnením, resp. postihnutím. Vždy je potrebné zvážiť pred rozhodnutím o začlenení žiaka so ŠVVP do bežnej triedy, či sú vytvorené všetky podmienky potrebné pre jeho úspešnú integráciu, ďalšiu rehabilitačnú starostlivosť a jeho osobnostný rozvoj. Ak škola tieto podmienky nemá, alebo ich dokázateľne nie je možné zabezpečiť, rodič koná proti právam dieťaťa, ak aj napriek tejto skutočnosti trvá na jeho prijatí do bežného typu školy. Nesplnenie podmienok môže znamenať neúspech snaženia o integráciu žiaka a môže mať negatívne následky pre celý jeho ďalší život. Pri výkone rodičovských práv sú rodičia podľa § 28 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov povinní chrániť záujmy dieťaťa tak, aby mu zabezpečili všestranný rozvoj. Nerešpektovaním odborných odporúčaní pre voľbu formy vzdelávania ich dieťaťa sa môžu dostať do rozporu s uvedeným ustanovením zákona o rodine“.
Pointou inkluzívneho vzdelávania by malo byť práve opačné konanie – za „normálny“ by sa v ňom mal považovať stav, že každá jedna bežná základná škola dokáže vytvoriť podmienky na vzdelávanie všetkých detí, bez ohľadu na ich špecifické vzdelávacie potreby, nie že ich vytvoriť vôbec nemusí a že rodičia detí sú povinní túto neochotu či neschopnosť školy akceptovať.
Viac sa k tejto téme dočítate napríklad v publikácii O krok bližšie k inklúzii, ktorú v rámci aktivít Koalície za rovnosť vo vzdelávaní vydalo v roku 2013 Centrum pre výskum etnicity a kultúry (CVEK) a Člověk v tísni – pobočka Slovensko.
Dnes máme na Slovensku možnosť integrovať žiaka so špeciálnymi vzdelávacími potrebami do bežných škôl. Ide predovšetkým o poruchy učenia, ako napr. problémy s čítaním, počítaním, s porozumením gramatických pravidiel a ďalšie. V praxi to znamená, že sa snažíme žiakovi poskytnúť istý druh úľavy, aby zvládol požadované učivo na dostatočnej úrovni. Učivo, ktoré má zvládnuť „bežný žiak“. Úľavami mu však len poskytujeme možnosť, aby ostatných „dobehol“. Žiaka sa snažíme prispôsobiť k obrazu bežnej školy.
Inklúzia by mala znamenať opačnú snahu, nie snažiť sa prispôsobovať deti škole, ale školu deťom. V dnešnej dobe sa zabúda na veľkú skupinu detí, ktoré sa dostávajú do ťažkostí pod vplyvom rôznych situácií, ktoré nevedia a nemôžu ovplyvniť. Ako zabezpečiť, aby aj tieto deti mohli v škole zažiť pocit úspechu, výnimočnosti, získať sebavedomie? Práve tieto pocity a zážitky by mohli byť výsledkom dobre zvládnutej inklúzie.
Ďalšou z dôležitých oblastí, kde inklúzia pomáha, je vytvorenie spoločného kontaktu rôznych detí a a pestovanie ich vzájomnej komunikácie. Ak deti selektujeme do rozličných vzdelávacích prúdov, izolujeme ich od seba. Jedna skupina detí je izolovaná v špeciálnych školách, iná zas vyrastá rovnako izolovane v bežných školách. Spoločné vzdelávanie je jedna z ciest ako zmeniť postoje detí, zdravých aj znevýhodnených, viesť ich k akceptácii rozmanitosti a ku vzájomnej tolerancii, čo môže prispieť k ich lepšiemu uplatneniu sa v reálnom živote, v spoločnosti, v miestnej komunite.
Na inkluzívne vzdelávanie je však potrebné vytvoriť v školách vhodné podmienky. Inkluzívne vzdelávanie totiž kladie na školu oveľa vyššie nároky, než aké sa dnes kladú na bežnú základnú školu. Pedagógovia inkluzívnej školy musia v spolupráci s ďalšími odborníkmi vedieť zvládnuť veľkú rôznorodosť v zložení žiakov, ktorí majú rôzne vzdelávacie potreby. Je na učiteľoch, asistentoch a ďalších odborníkov pôsobiacich v školách, aby tieto potreby žiakov naplnili. Na to však potrebujú pomoc – v oblasti prípravy na učiteľské povolanie, ale aj v oblasti ďalšieho vzdelávania a v oblasti metodickej podpory.
Inklúzia je dlhodobý proces. Proces, ktorý si bude vyžadovať zmenu postojov, toleranciu a spoluprácu všetkých aktérov. V ňom môže byť veľmi nápomocný školský psychológ. Pri transformácii školy je jeho úloha kľúčová najmä v oblasti komunikácie. Základom úspešnej premeny školskej klímy je totiž otvorená a efektívna komunikácia všetkých zúčastnených – učiteľov, žiakov, ich rodičov a ďalších odborníkov.
Príbeh šikanovania dyslektičky na gymnáziu