Polroka doučujem Lauru - druháčku na gymnáziu - angličtinu. Dievča má dyslexiu, prestúpilo z iného gymnázia, kde angličtinu nemalo a navyše má vážne zdravotné problémy, kvôli ktorým veľa hodín vymeškalo. Napriek tomu mám pocit, že to s tou jej angličtinou nie je až také tragické, mohla by byť taká slabšia trojkárka.
Jej učiteľka si to však nemyslí. Pravidelne jej dokazuje, že nič nevie, pred triedou ju ponižuje a ohovára aj v iných triedach. Dievčaťu tvrdí, že je na prepadnutie. Absolútne ignoruje jej dyslexiu, neurobila nič, čím by jej učenie uľahčila. Naopak, vyslovene ju šikanuje. Dievča je totiž podľa nej „sprosté,“ ako to raz povedala bez obalu aj jeho mame.
Roky pripravujem maturantov, testujem jazykovú úroveň pri pohovoroch do práce, vediem firemné jazykové kurzy, takže znalosť cudzieho jazyka viem celkom dobre posúdiť. A Laura sa vďaka doučovaniu naozaj zlepšuje. Keď však napísala prednedávnom dobre písomku, učiteľka ju namiesto pochvaly obvinila, že to určite dosiahla podvodom. Samozrejme, bez dôkazov. My sme sa v príprave na tú písomku fakt nadreli, takže ma to dosť vytočilo.
Išla som sa teda s pani učiteľkou do školy porozprávať. Slušne som sa predstavila a spýtala som sa jej, prečo neberie do úvahy Laurinu dyslexiu, prečo ju neskúša radšej ústne, prečo odmieta o problémoch komunikovať s rodičmi a prečo ju pred spolužiakmi ponižuje a ešte ju aj krivo obviňuje namiesto toho, aby ocenila, že sa jej konečne začalo dariť. Odpovedí som sa samozrejme nedočkala, učiteľka sa urazila a snažila sa rozhovor čo najrýchlejšie ukončiť. Na druhý deň vyzvala Lauru jej triedna, aby sa angličtinárke ospravedlnila.
Chápem, že učitelia na stredných školách to nemajú ľahké, ale vylievať si zlosť na deckách, to nie je fér. Laurini rodičia sú nešťastní. Nevedia si dať rady, keďže v škole s nimi odmietajú komunikovať. Učitelia si tam navzájom kryjú chrbát, pochybenie nepripustia. Laura napokon vďaka tomu, že som sa jej zastala, neprepadla. Na vysvedčení mala z angličtiny štvorku. Jednu bitku sme teda vyhrali, vojna však pokračuje. Čo bude s dievčaťom o rok, nikto nevie. Všade sa píše o tom, ako žiaci terorizujú učiteľov a verím, že to je v mnohých prípadoch aj pravda. Ale ako sa má brániť nezrelé, zakomplexované decko, keď je to naopak?!
Podobný príbeh, ako je ten Laurin, zažíva aj Edo. Priblíži nám ho jeho mamička:
„Mám syna na prvom stupni základnej školy, ktorý má špecifické vývojové poruchy učenia – dysgrafiu a dyslexiu a prevodovú poruchu sluchu. Má problémy najmä s učením cudzieho jazyka. Zle počuje, zle píše, zle číta. Na začiatku sa veľmi snažil, no v poslednej dobe je deprimovaný a angličtinu nechce ani vidieť.
Angličtinárka ho zopárkrát počastovala výrokmi, že „v histórii školy nemali doteraz žiaka, ktorý by mal z testu 0 bodov“ alebo „tvoja mama si myslí, že na vine som ja ale ty si len lenivý sa učiť“. Malý ju nemá rád a keď im odpadne angličtina, vyhlasuje to za najšťastnejší deň vo svojom živote. Teraz prepadá.
Snažila som sa v škole argumentovať viacerými metodikami, ktoré hovoria o tom, ako pracovať s deťmi so špecifickými poruchami učenia, ale neuspela som. Pani zástupkyňa riaditeľky mi poradila, že na to by som musela mať odporúčanie z poradne a požiadať o integráciu, ale že chápe, že tomu sa rodičia bránia, keďže nechcú, aby to malo dieťa doživotne v papieroch.
Dnes viem, že som jej naletela, pretože situácia dieťaťa sa dá po čase znova prehodnotiť, dieťa teda nie je „poznačené“ na celý život. Škole sa zrejme len nechcelo vyrábať synovi individuálny študijný plán.“
V prípade Laury sa javí, že ide jednak o otázku nevhodného a dehonestujúceho prístupu pedagóga, ktorý môže byť považovaný aj za šikanovanie, a tiež je tu problém hodnotenia učiteľom. Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) zakazuje v § 3 písm. r) používanie všetkých foriem telesných trestov a sankcií vo výchove a vzdelávaní. Pre Lauru je ale oveľa dôležitejšie ustanovenie § 144 školského zákona, ktoré upravuje jej práva a zrkadlovo aj povinnosti učiteľky. Podľa § 144 ods. 1 písm. e) školského zákona má dieťa alebo žiak právo na „individuálny prístup rešpektujúci jeho schopnosti a možnosti, nadanie a zdravotný stav v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“.
Zároveň, podľa § 144 ods. 2 školského zákona, ak má dieťa alebo žiak špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, tak má právo na „výchovu a vzdelávanie s využitím špecifických foriem a metód, ktoré zodpovedajú jeho potrebám, a na vytvorenie nevyhnutných podmienok, ktoré túto výchovu a vzdelávanie umožňujú.“ Podľa § 2 písm. i) školského zákona je špeciálnou výchovno-vzdelávacou potrebou požiadavka na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní, uplatnenie ktorých je nevyhnutné na rozvoj schopností alebo osobnosti dieťaťa a dosiahnutie primeraného stupňa vzdelania a primeraného začlenenia do spoločnosti. Kto sa radí do kategórie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, upravuje taktiež § 2 školského zákona, pričom dyslexia je špecifická vývinová porucha učenia a túto kategóriu definuje § 2 písm. n) školského zákona.
Tieto ustanovenia školského zákona tak na jednej strane upravujú právo Laury na individualizovaný prístup, t. j. prístup ušitý na mieru a na druhej strane aj základnú povinnosť učiteľky takto skutočne k Laure pristupovať. To môže znamenať najmä úpravu podmienok, foriem, metód a prístupov z pedagogického hľadiska. Zároveň, učiteľka nesmie dieťa alebo žiaka v žiadnom prípade ponižovať, zosmiešňovať a urážať. Okrem toho, že ide o prejav hrubej neprofesionality, ide taktiež o porušenie ustanovenia § 144 ods. 1 písm. k) školského zákona, podľa ktorého má dieťa alebo žiak právo na „úctu k svojej osobe a na zabezpečenie ochrany proti fyzickému, psychickému a sexuálnemu násiliu“.
Potreba individualizácie v prípade dieťaťa alebo žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa odráža aj pri hodnotení. Podľa § 55 ods. 4 školského zákona, „pri hodnotení a klasifikácii žiaka s vývinovými poruchami alebo žiaka so zdravotným postihnutím sa zohľadňuje jeho porucha alebo postihnutie“. Možnosť brániť sa proti nespravodlivému a nesprávnemu ohodnoteniu upravuje § 57 ods. 3 školského zákona, podľa ktorého ak žiak alebo zákonný zástupca žiaka má pochybnosti o správnosti klasifikácie na konci prvého a druhého polroka, môže do troch pracovných dní odo dňa získania výpisu slovného hodnotenia alebo klasifikácie prospechu a správania žiaka za prvý polrok alebo do troch pracovných dní odo dňa vydania vysvedčenia požiadať riaditeľa školy o vykonanie komisionálnej skúšky.
Prístup k deťom a žiakom s vývinovými poruchami učenia kritizovala aj Štátna školská inšpekcia v jednej zo svojich správ správ o stave a úrovni školskej integrácie. Zo záverov inšpekcie vyplýva, že väčšina učiteľov neuplatnila individuálny prístup najmä vo vzťahu k žiakom s vývinovými poruchami učenia. Učivo nebolo diferencované, dostali rovnako náročné úlohy ako ich spolužiaci.
Žiaci s dysgrafiou a dysortografiou museli odpisovať poučky a poznámky z tabule do zošitov, dyslektici sami potichu čítať nové učivo v učebnici a samostatne z neho napísať poznámky do zošita. Kontrolou diktátov a kontrolných prác sa zistilo, že zvyčajne písali diktáty identické s diktátmi intaktných žiakov a boli hodnotení známkami rovnako ako ostatní. Školská inšpekcia kritizovala klasifikáciu a hodnotenie, ktoré nevychádzalo z odporúčaní poradenských centier a ktoré nebolo individuálne prispôsobené žiakovi s vývinovou poruchou.
Pokiaľ ide o hodnotenie, prvým krokom v Laurinom prípade by mala byť sťažnosť na učiteľku, ktorú je potrebné adresovať riaditeľovi školy. Ak škola nezaistí žiadnu nápravu, je namieste obrátiť sa so sťažnosťou na štátnu školskú inšpekciu, pretože tá je orgánom štátu, ktorý plní v zmysle zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve funkciu kontroly štátu nad úrovňou pedagogického riadenia a nad úrovňou výchovy a vzdelávania.
Sťažnosť je potrebné adresovať školskému inšpekčnému centru podľa miestnej príslušnosti. Bližšie informácie o forme sťažnosti nájdete tu. Podľa § 13 ods. 7 zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve môže Štátna školská inšpekcia prijať odporúčania, uložiť opatrenia, ale aj nariadiť komisionálne preskúšanie pri zistení nedostatkov pri klasifikácii.
Špecifické vývinové poruchy učenia tvoria skupinu porúch, ktoré sa prejavujú zreteľnými ťažkosťami pri nadobúdaní a používaní takých zručností, akými sú hovorenie, porozumenie hovorenej reči, čítanie, písanie, matematické usudzovanie alebo počítanie.
Nesúvisia priamo so zníženým intelektom dieťaťa, naopak, títo žiaci mávajú priemernú, často až nadpriemernú inteligenciu. Preto je potrebné odlišovať špecifické poruchy učenia od tzv. nešpecifických, ktoré naopak môžu byť spôsobené aj zníženou úrovňou intelektových schopností alebo zmyslovým postihnutím, či neurologickým ochorením.
Za špecifické vývinové poruchy učenia označujeme rôznorodú skupinu porúch, ktoré sa vyčleňujú na základe všeobecných prejavov v čítaní (dyslexia), v písaní (dysgrafia), v uplatnení gramatických pravidiel pri písaní (dysortografia), v počítaní a matematickom usudzovaní (dyskalkúlia), v kreslení (dyspinxia), v hudobnom prejave (dysmúzia), v schopnosti vykonávať zložité praktické úlohy a koordinovať pohyby (dyspraxia), vo vývine a porozumení reči (dysfázia) a pod.
Dyslexia znamená špecifickú neschopnosť naučiť sa čítať bežnými vyučovacími metódami napriek tomu, že žiak má primeranú inteligenciu a jeho spoločenský a kultúrny rozvoj je sprevádzaný dostatočnými, vhodnými podnetmi. Porucha postihuje rýchlosť čítania – buď je veľmi rýchle, sprevádzané množstvom chýb, alebo je nápadne pomalé, niekedy až pomocou slabikovania.
Pri dyslexii zaznamenávame rôzne prejavy:
Z uvedeného vyplýva, s akými problémami musí v škole dieťa každodenne zápasiť. Tie často neustupujú ani na strednej škole. Preto je nevyhnutné, aby dieťaťu pri učení dokázal učiteľ podať pomocnú ruku. Ak sa tak nestane, výkon dieťaťa v škole sa obvykle znižuje a nastupujú aj ďalšie problémy, spôsobené stresovou situáciou. Vyučovanie začne v dieťati zbytočne vyvolávať pocity úzkosti a napätia, čo zas skresľuje proces hodnotenia. Opakované neúspechy v škole tak môžu celý problém znásobiť a môžu viesť až k nástupu neurotického správania dieťaťa, čo pochopiteľne celý problém iba zhorší.
Príkladov možných úľav v škole pre žiakov so špecifickými vývinovými poruchami je viacero:
V každom prípade je však potrebné vypracovať žiakovi individuálny študijný plán. Učiteľom v tom môže poradiť napríklad aj príručka Metodicko-pedagogického centra Tvorba individuálnych výchovno-vzdelávacích plánov pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Vo výchove a vzdelávaní žiakov s vývinovými poruchami učenia by sa mali učitelia riadiť predovšetkým odporúčaniami špeciálneho pedagóga z centra špeciálno-pedagogického poradenstva, ktorý vedie žiaka v evidencii. Škola, ktorá integruje, by nemala riešiť problémy žiakov bez spolupráce s poradenským zariadením, ktoré má v rámci svojej poradenskej koncepcie v náplni práce túto kooperáciu a pomoc školám zabezpečovať.
Verbálne prejavy, reakcie a konanie Laurinej učiteľky sú neprípustné. Samozrejme, každý z nás má z času na čas na pleciach naložené viac, ako je schopný uniesť, avšak prijať tento argument ako paušálne ospravedlnenie našej komunikácie a správania je neakceptovateľné. Obzvlášť v prípade, keď naše činy môžu negatívne pôsobiť rozvoj osobnosti a psychické zdravie detí a na ich výkon v škole.
Pravidelné ponižovanie žiačky pred celou triedou môže byť považované za šikanovanie. Bezdôvodné a nič neriešiace vystavovanie žiačky nadmernému negatívnemu stresu len zvyšuje jej chybovosť pri skúšaniach učiva, znižuje koncentráciu pozornosti a celkovo znižuje jej výkonnosť. Inými slovami, dieťa za takýchto podmienok môže dosahovať horšie výsledky, ktoré nezodpovedajú jeho kognitívnym schopnostiam a jeho hodnotenie môže byť skreslené, keďže v skutočnosti má na viac.
Pri deťoch so špecifickými vývinovými poruchami učenia, akou je aj dyslexia, je nesmierne dôležitá pozitívna spätná väzba a správna motivácia k učeniu, ktoré im nejde tak hladko, ako iným deťom. Takéto deti si vyžadujú väčšiu pozornosť, individuálny prístup k učeniu, kde treba zohľadniť aj špecifické formy a metódy učenia a radšej prikročiť k individuálnemu hodnoteniu.
Postoj Lauriných rodičov k celej situácii je správny, hoci výsledok ich snaženia zatiaľ neviedol k náprave. V prípade ich snahy o komunikáciu so školou, školou patrične neopätovanou, ale ani nemohol byť iný. Aby bola snaha konštruktívne riešiť problém úspešná, musí byť záujem na oboch stranách. Je veľmi dôležité, že v prípade Laury dieťa cíti, že rodičia, teda najdôležitejšie osoby v jeho živote, mu dôverujú, sú na jeho strane a snažia sa mu pomôcť. Aspoň čiastočne sa tak vyvažuje pocit neistoty, ktorý Laura úplne zbytočne zažíva v škole.
Príbeh dyslektika, ktorý je rád, že bežnú školu mohol vymeniť za domácu