Keď sa Bibka narodila, počula. Obzerala sa za šepotom, reagovala na slovo, básničky, spievanie. Možno aj preto, že stále okolo seba čosi hovorené počúvala, začala predčasne hovoriť. V ôsmich mesiacoch sme jej už rozumeli prvé slová – bába, bábo, Biba, mama, tato, havo, ... Bolo ich niečo vyše dvadsať. Bolo to roztomilé dievčatko, viac usmiate ako uplakané.
Keď Bibka dostala virózu s vysokými teplotami, zvládli sme to iba s obkladmi, bez antibiotík. Po krátkom čase bola znovu zdravá. Zdravá, len sa mi zdala trošku uzavretejšia, viac sa hrala sama s hračkami. Mala som pocit, že si ma všíma každým dňom trochu menej, keď prechádzam okolo nej. Keď ma však uvidela, vždy sa rozžiarila ako slniečko. Jedného dňa prišla k nám moja mamka, ktorá ju mesiac nevidela a hovorí: „Nezdá sa Ti, že sa Bibka zmenila po tých vysokých teplotách? Ja by som s ňou šla rozhodne k ušnému“. Mala pravdu, Bibka stratila značnú kapacitu sluchu.
Bibu som sa napriek tomu snažila vychovávať úplne normálne. Neviem posúdiť, ako by sa jej život uberal, keby som ju dala do špeciálnej školy, ale vtedy som sa tomu bránila. Bála som sa ju poslať ďaleko od rodiny do internátu a nechcela som, aby stratila kontakt so svetom počujúcich. Stálo ma to množstvo námahy, vytvárania rôznych didaktických pomôcok doslova na kolene, vysvetľovania a energie, ale neľutujem. Špeciálne školy majú nesporne svoje výhody, školených profesionálov, skvelé pomôcky, množstvo skúseností, ktoré je dobré využívať, aby človek nebol tak vyčerpaný. No ja som sa rozhodla dcérku radšej integrovať do bežnej školy.
Biba absolvovala strednú školu ako druhá najlepšia študentka v ročníku. Na špeciálnej škole by bola možno mala väčšie pohodlie a pohodu, nemusela by tak prepínať svoje sily, ale ona bola vždy ambiciózna, súťaživá, nikdy som ju nemusela naháňať do učenia, takže nechať ju chodiť do školy spoločne so zdravými deťmi bolo asi dobré rozhodnutie.
V bežných školách nemala so spolužiakmi žiadne problémy, všade sa spolu naučili perfektne komunikovať. Uvedomujem si, že bolo šťastím, že po narodení Bibka istý čas počula, lebo tak sa jej s rovesníkmi komunikovalo ľahšie, dokonca sa jej uchoval aj melodický hlas, ktorý sa jej zmení iba vtedy, keď nenosí načúvací aparát. U detí, ktoré nepočujú od narodenia, to môže byť ťažšie.
Vo vyšších ročníkoch základnej školy a na strednej však Biba narazila na problémy. Pri komunikácii s vyučujúcimi a pri počúvaní ich výkladu musela Biba vynakladať čoraz viac energie. Pri sústredení sa na to, čo hovorili jednotliví učitelia, z ktorých nie každý správne artikuloval, jej často unikol súvis. Tým, že nepočuje sykavky, niekedy započula iné slová ako boli reálne vyslovené.
Musela si preto od spolužiakov požičiavať poznámky, aby si ich prepísala. Stálo ju to síce viac námahy, ako kohokoľvek iného z triedy, ale pri odpisovaní prednášok sa zase veľa naučila. Na niektorých hodinách doslova spala, pretože pani učiteľka mala priveľmi monotónny hlas. Na iných si zase slúchadlá načúvacieho prístroja radšej vypla, lebo sa prednášajúci profesor, ktorý mal príliš hlasný prejav, pohyboval tak blízko nej, že je to v slúchadlách veľmi silno rezonovalo.
Dnes je Biba už vysokoškoláčka. Vysokoškolský systém jej viac vyhovuje. Ku každej téme si môže sama naštudovať všetky potrebné informácie vlastným tempom. Môže sa učiť v knižnici, pracovať s internetom. To, že dokázala prekonala ťažkosti pri učení v bežných školách nižších stupňov, v nej prebudilo chuť dokázať ešte viac.
Príbeh Biby je vlastne príbehom so šťastným koncom. Ide o problém individualizácie vzdelávania a zaistenia primeraných úprav. Primeraná úprava je pritom pojem právny, ktorý čl. 2 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím definuje tak, že ide o „nevyhnutné a adekvátne zmeny a prispôsobenie, ktoré nepredstavujú neúmerné alebo nadmerné zaťaženie a ktoré sa robia, ak si to vyžaduje konkrétny prípad, s cieľom zabezpečiť osobám so zdravotným postihnutím využívanie alebo uplatňovanie všetkých ľudských práv a základných slobôd na rovnakom základe s ostatnými“.
Nezaistenie primeraných úprav je podľa dohovoru jedným z dôvodov zakladajúcich diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia. V oblasti vzdelávania, primerané úpravy znamenajú rôzne postupy, ktoré individuálne a flexibilne reagujú na potreby dieťaťa so zdravotným postihnutím a jeho okolia tak, aby dieťa získalo vzdelanie primárne v inkluzívnom prostredí bežnej školy.
Podľa § 2 písm. l) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) je dieťaťom so zdravotným postihnutím alebo žiakom so zdravotným postihnutím aj dieťa alebo žiak so sluchovým postihnutím. V zmysle § 2 písm. j) školského zákona je dieťaťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami alebo žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami aj dieťa alebo žiak so sluchovým postihnutím, ktorý má zariadením výchovného poradenstva a prevencie diagnostikované špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby.
Ak je dieťa v kategórii detí alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, má podľa § 144 ods. 2 školského zákona právo na výchovu a vzdelávanie s využitím špecifických foriem a metód, ktoré zodpovedajú jeho potrebám, a na vytvorenie nevyhnutných podmienok, ktoré túto výchovu a vzdelávanie umožňujú.
Podľa § 144 ods. 3 školského zákona má taktiež právo používať pri výchove a vzdelávaní špeciálne učebnice a špeciálne didaktické a kompenzačné pomôcky. Toto ustanovenie špeciálne upravuje, že nepočujúcim deťom a žiakom sa zabezpečuje právo na vzdelávanie s použitím posunkovej reči nepočujúcich ako ich prirodzeného komunikačného prostriedku.
Školský zákon tak vytvára základné podmienky pre vzdelávanie detí so sluchovým postihnutím v bežných školách, pričom je potrebné zdôrazniť, že o výbere školy rozhoduje rodič. Podľa § 144 ods. 5 má zákonný zástupca „právo vybrať pre svoje dieťa školu alebo školské zariadenie, ktoré poskytuje výchovu a vzdelávanie podľa tohto zákona, zodpovedajúce schopnostiam, zdravotnému stavu, záujmom a záľubám dieťaťa, jeho vierovyznaniu, svetonázoru, národnosti a etnickej príslušnosti; právo na slobodnú voľbu školy alebo školského zariadenia možno uplatňovať v súlade s možnosťami výchovno-vzdelávacej sústavy“.
Integráciu dieťaťa alebo žiaka so zdravotným postihnutím do bežnej základnej školy upravuje ustanovene v § 29 ods. 10 školského zákona, ktoré lakonicky v prvej vete stanovuje, že „do triedy základnej školy možno začleniť žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami“. Ďalšia časť tohto ustanovenia upravuje situáciu, keď riaditeľ školy alebo príslušné zariadenie výchovného poradenstva a prevencie zistí, že vzdelávanie nie je na prospech začlenenému žiakovi alebo žiakom, ktorí sú účastníkmi výchovy a vzdelávania.
V takom prípade navrhne po písomnom súhlase orgánu miestnej štátnej správy v školstve a príslušného zariadenia výchovného poradenstva a prevencie zákonnému zástupcovi iný spôsob vzdelávania dieťaťa. To znamená, že pred návrhom, ktorý je adresovaný zákonnému zástupcovi ohľadom iného spôsobu vzdelávania, musí mať riaditeľ školy písomný súhlas orgánu miestnej štátnej správy v školstve, ktorým je obvodný úrad v sídle kraja a zariadenia výchovného poradenstva a prevencie. Rozhodnutie je na zákonnom zástupcovi. Ak zákonný zástupca nesúhlasí so zmenou spôsobu vzdelávania svojho dieťaťa, o jeho ďalšom vzdelávaní rozhodne súd.
Čisto hypoteticky, v prípade Biby by musela škola pred súdom argumentovať, že vzdelávanie Biby s jej rovesníkmi bez zdravotného postihnutia nie je na prospech Bibe alebo jej spolužiakom. Pričom zároveň, s ohľadom na vyššie uvedené povinnosti vyplývajúce z princípu primeraných úprav a povinností podľa § 144 školského zákona, by musela škola preukázať, prečo tieto úpravy nie je možné prijať, resp. prečo sú prijaté úpravy nedostatočné a prečo škola nevie zabezpečiť úpravy iné.
Pritom je potrebné zdôrazniť, že logiku právneho hodnotenia argumentov školy v neprospech vzdelávania Biby v bežnom prostredí by súd mal hodnotiť veľmi prísne, tzn. že škola by musela mať veľmi vážne dôvody a tieto dôvody by musela byť schopná aj preukázať. Argument napr. finančnej náročnosti nejakej konkrétnej úpravy by podľa nášho názoru nemal obstáť, ak by nešlo o extrémnu finančnú záťaž, ktorá by mohla napríklad ohroziť systém vzdelávania v určite oblasti. Aj toto by však mala škola preukázať.
Niet dôvodu, prečo by sa deti so sluchovým postihnutím nemohli vzdelávať aj v bežných školách, ak si to ich rodičia prajú. Je pravdou, že v špeciálnych školách, určených pre deti so zmyslovým postihnutím, sú vytvorené na výučbu týchto detí špeciálne podmienky, a to nielen materiálno-technické, ale aj v oblasti personálneho zabezpečenia. To však nie je dôvod, pre ktorý by nepočujúce dieťa muselo absolvovať povinnú školskú dochádzku automaticky v špeciálnej škole.
Niektorí rodičia majú inú predstavu o tom, ako má ich dieťa vyrastať. Chcú, aby ich zdravotne znevýhodnené dieťa vyrastalo spoločne s rovesníkmi, ktorí zmyslové obmedzenie nemajú, aby bolo čo najlepšie pripravené na dospelý život v spoločnosti, v ktorej sú majoritne zastúpení ľudia bez zdravotného znevýhodnenia. Okrem toho, začať chodiť do špeciálnej školy pre väčšinu detí so zmyslovým postihnutím zároveň znamená odísť v útlom veku od svojich najbližších a bývať v internáte, čo je veľká emocionálna záťaž nielen pre deti samotné, ale aj pre celú rodinu.
Rodičia dieťaťa majú teda plné právo rozhodnúť o tom, akým spôsobom, resp. v akej škole má byť ich dieťa vzdelávané. V Bibinom prípade je ich voľba vzdelávať dcérku v bežnej škole pochopiteľná. Dievčatko nebolo úplne hluché, svet počujúcich mu nebol cudzí a od ostatných spolužiakov sa neodlišovalo ani v oblasti kognitívnych schopností, ani po fyzickej stránke. Jeho hendikep bol výlučne zmyslový a na jeho prekonanie v rámci integrácie má škola viacero možností.
Nielen žiaci s poruchami sluchu, ale aj všetky ďalšie deti so zmyslovým postihnutím patria do skupiny žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ktoré majú v školách nárok na úpravu podmienok, obsahu, foriem, metód a prístupov vo výchove a vzdelávaní. Táto úprava môže mať rôzne podoby, ktoré by mali kopírovať individuálne potreby konkrétneho integrovaného žiaka.
Vhodná úprava vzdelávacieho procesu je nevyhnutým predpokladom na to, aby sa u žiaka plne rozvinul jeho potenciál a aby mu nič nebránilo v dosiahnutí stupňa vzdelania, ktorý škola ponúka. Inými slovami, len vtedy, keď škola žiakovi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vhodne upraví podmienky vzdelávania a celý vzdelávací proces, bude sa môcť dieťa s postihnutím adekvátne vzdelávať a školu absolvuje s porovnateľnými vedomosťami a zručnosťami, aké dosahujú ostatní žiaci.
Pri úprave podmienok vzdelávania zohrávajú dôležitú úlohu kompenzačné pomôcky, ale aj ďalšie podporné nástroje. Žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami majú napríklad právo používať pri výchove a vzdelávaní špeciálne učebnice a špeciálne didaktické a kompenzačné pomôcky. Nepočujúce deti by tak mali mať v školách reálne zabezpečené právo na vzdelávanie s použitím posunkovej reči nepočujúcich, pretože to je ich prirodzený komunikačný prostriedok. Nevidiacim deťom by zas malo byť umožnené používať učebnice a učebné texty v Braillovom písme. Žiakom s narušenou komunikačnou schopnosťou by sa zas malo reálne zabezpečiť právo na výchovu a vzdelávanie prostredníctvom náhradných spôsobov dorozumievania.
Kompenzačné a špeciálne učebné pomôcky však nie sú v školách deťom bežne dostupné. Dôvodom je opäť – ako v prípade mnohých iných vecí, vrátane niektorých bežných učebníc – ich celkový nedostatok ale aj nedostatok finančných zdrojov na zakúpenie tých pomôcok, ktoré by sa zohnať dali. Napríklad nevidiace deti nemajú dostatok učebníc v Braillovom písme, a to nielen v bežných školách, ale aj v školách špeciálnych. Akútny nedostatok je aj do Braillovho písma prepísaných detských kníh a rozprávok, ktoré by tieto deti mohli čítať mimo školského vyučovania.
Na ilustráciu situácie citujeme z interného metodického materiálu Štátnej školskej inšpekcie, v ktorom sa opisujú možnosti, ako môže škola získať potrebné kompenzačné a špeciálne učebné pomôcky pre svojich žiakov. Ak ich sama nezakúpi, môže sa pokúsiť získať ich od sponzorov alebo od zručných a ochotných rodičov, ktorí ich sami vyrobia, alebo si ich požičia pre daného žiaka zo špeciálneho poradenského zariadenia, ktorého je žiak klientom. Ideálne pre školu je, ak si žiak so sebou prinesie vlastné kompenzačné pomôcky.
V prípade detí so sluchovým postihnutím je dôležité vybrať a používať vhodné pomôcky na základe rozsahu postihnutia, resp. na základe špecifických potrieb. Je rozdiel, či v triede sedí žiak nepočujúci, nedoslýchavý alebo žiak s kochleárnym implantátom, každý z nich má iné potreby a každý z nich potrebuje špecifický prístup. Ak má dieťa napríklad načúvací aparát, ako to bolo v prípade Biby, nestačí, že s ním už dieťa do školy prišlo, od učiteľov a od ich prístupu závisí, či prístroj dieťaťu pri učení naozaj pomôže.
To sa už ale dotýkame ďalšej dôležitej oblasti – nedostatočnej pripravenosti učiteľov na prácu s deťmi so zmyslovým postihnutím. Ako vidno na príklade Biby, niekedy netreba urobiť nič výnimočné, stačí si iba uvedomiť aké dieťa má učiteľ v triede, dobre artikulovať, vhodne „posadiť“ hlas či pridať alebo ubrať hlasitosť. V každom prípade by však učiteľ mal mať na pamäti, že v jeho triede sedí žiak, ktorý jeho pozornosť potrebuje.
Žiaci so sluchovým postihnutím mávajú napríklad problémy aj s vyjadrovaním sa v písanej reči a nie vždy celkom dobre rozumejú aj písanému textu. Pri ich písanom prejave môže byť vo zvýšenej miere badateľná aj nesprávna gramatika, pri čítaní dochádza k zámene významov slov, čo súvisí s tým, že nepočujú ich výslovnosť. Ak učiteľ nevezme do úvahy tieto sprievodné prejavy postihnutia, ale domnieva sa, že vďaka požívanej pomôcke (napr. načúvací prístroj) je hendikep už „vykompenzovaný“ a hodnotí dieťa na základe rovnakých kritérií ako ostatných žiakov, dieťa zbytočne frustruje.
Ani táto nepripravenosť učiteľov na prácu s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami by však nemala byť dôvodom na preferovanie možnosti zapísať žiaka radšej do špeciálnej školy. Mala by byť skôr dôvodom na úpravu vzdelávacích programov pre budúcich učiteľov a programov kontinuálneho vzdelávania pre učiteľov v praxi, aby dokázali aj s takýmito deťmi v bežných školách pracovať.
Príbeh Biby je dobrým príkladom, že integrovať možno aj dieťa so zmyslovým postihnutím. Zároveň však naznačuje, že musí byť splnených niekoľko podmienok súčasne, aby sa integrácia podarila a dieťa v škole prosperovalo osobnostne aj intelektovo. Inak hrozí, že integrácia mu skôr uškodí ako pomôže.
Ako bolo už aj v prípade iných príbehov a pohľadov na ne spomenuté, základom úspešnej integrácie je zdravý vzťah medzi dieťaťom a milujúcimi, pomáhajúcimi rodičmi. Tí sú pre dieťa najmä v začiatkoch školskej dochádzky najväčšou oporou, práve oni sa obvykle najviac zasadzujú o naplnenie jeho potrieb a snažia sa pre neho zabezpečiť tie najlepšie podmienky na vzdelávanie. Budovanie vzťahu medzi nepočujúcim dieťaťom a rodičmi nie je jednoduché, čo sa môže prejaviť najmä v školskom veku dieťaťa.
Nepočujúce dieťa sa nemôže pýtať svojej mamy na význam vecí okolo seba, nevie tak rýchlo spoznávať svet ako iné deti, často ani nevie povedať, čo ho bolí, trápi, z čoho má obavy. Ťažšie je vysvetľovanie vecí z pohľadu rodičov. Nepočujúce deti si nevedia osvojiť viaceré pojmy, bežné pre počujúce deti. Odzeranie z pier hovoriacich je pre ne zložitý a únavný proces, ktorý je limitovaný práve znalosťou pojmov. Znakovú reč neraz neovládajú (dobre) ani rodičia dieťaťa či jeho okolie, nehovoriac o učiteľoch v školách. Toto všetko sú zložité situácie, v ktorých sa dieťa a jeho rodina ocitá prakticky od jeho narodenia a ktoré kladú mnoho prekážok v ich vzájomnom dorozumievaní sa a porozumení aj počas školskej dochádzky dieťaťa.
Nepočujúce deti sa bez pomoci počujúcich nezaobídu. Často sú však obklopené ľuďmi, ktorí im nerozumejú, nechápu ich a nezriedka im aj nechtiac ubližujú. Nepočujúce deti sú totiž oproti počujúcim v „komunikačnej“ nevýhode – nezachytia iróniu v hlase, nevedia, komu môžu dôverovať, nerozoznajú, čo je myslené vážne a čo je iba žart. Tak sa môžu ocitnúť v centre mnohých nedorozumení s vážnymi dôsledkami.
Aj z týchto dôvodov si nepočujúci nezriedka zvolia dobrovoľnú izoláciu vo vlastnej komunite, v ktorej nenarážajú na komunikačné bariéry. Na jednej strane majú plné právo rozvíjať sa v rámci vlastného spoločenstva a túto ich vôľu a spôsob života treba rešpektovať. Na druhej strane však v utiahnutí sa od sveta počujúcich môžu skĺznuť do nežiaducej spoločenskej izolácie, keď kvôli nedostatku podnetov a plnohodnotných informácií nie sú schopní zaradiť sa do bežného života spoločne s počujúcimi.
Mnohí rodičia nepočujúcich detí si uvedomujú tieto riziká, preto sa snažia o inklúziu svojich detí do spoločnosti už na úrovni detského kolektívu. No na to, aby bola táto inklúzia skutočne na prospech dieťaťa, je potrebné zmeniť veľmi veľa vecí. Bez adekvátnej prípravy pedagógov na tieto deti v bežných školách to určite nepôjde.
Príbeh vozičkára, pre ktorého sa škola nestala neprístupnou prekážkou