Majo

Prístup detí a žiakov s telesným zdravotným postihnutím ku vzdelaniu súvisí aj s prístupnosťou fyzického prostredia školy. Článok 9 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím upravuje tzv. právo na prístup. Podľa tohto ustanovenia je Slovenská republika povinná prijať príslušné opatrenia, ktoré zabezpečia osobám so zdravotným postihnutím na rovnakom základe s ostatnými prístup k fyzickému prostrediu, k doprave, k informáciám a komunikácii vrátane informačných a komunikačných technológií a systémov, ako aj k ďalším prostriedkom a službám dostupným alebo poskytovaným verejnosti, a to tak v mestských, ako aj vo vidieckych oblastiach.

Počas rokovaní na pôde OSN sa diskusie viedli najmä okolo rozsahu uplatnenia práva na prístup vo verejnej a súkromnej sfére a vzťahu tohto práva k zákazu diskriminácie. Výsledkom diskusií je formulácia, že právo na prístup sa vzťahuje aj na priestory „otvorené pre verejnosť“. Je potrebné zdôrazniť, že v tomto prípade nie je dôležité, kto budovu vlastní, či súkromná osoba alebo mesto, ale kto budovu používa, resp. komu je určená. Taktiež sa diskutovalo o tom, či by sa právo na prístup malo týkať iba nových budov, alebo aj tých, ktoré sú už postavené. Záväzky vyplývajúce z práva na prístup by sa tak mali týkať všetkých budov.

Základná otázka je, kedy by mal štát tento svoj záväzok naplniť? Právo na prístup súvisí s konceptom „primeraných úprav“ a zákazom diskriminácie. Toto právo je chápané ako určitý hybrid, ktorý je prepojený so zákazom diskriminácie. Hybrid z toho dôvodu, že niektoré štáty toto právo chápu ako tzv. sociálne právo, ktoré je nutné napĺňať postupne.

Diskriminácia, naopak, musí byť odstránená okamžite. Preto ak nejaké právo smeruje k zaisteniu rovnosti a zároveň aj vyžaduje investície z verejných zdrojov, je chápané z hľadiska povinností štátu ako určitý hybrid medzi povinnosťou štátu postupne investovať peniaze z verejných zdrojov na dosiahnutie prístupnosti všetkých budov, a okamžitou povinnosťou odstrániť diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia.

Slovenský právny poriadok otázku fyzickej prístupnosti upravuje v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a vo vyhláške Ministerstva životného prostredia SR č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie.

Špecifické podmienky na budovu školy upravuje § 51 vyhlášky, toto ustanovenie však nerieši debarierizáciu škôl. Otázkou prístupnosti budov pre ľudí so zdravotným postihnutím sa zaoberajú ustanovenia § 63 a § 64 vyhlášky, ktoré upravujú riešenie nebytovej budovy a inžinierskej stavby v časti určenej na užívanie verejnosťou. Ak budeme argumentovať, že škola je budovou určenou na užívanie verejnosťou, špecifiká uvedené v týchto ustanoveniach sa na budovy školy budú vzťahovať.

Podľa § 63 ods. 2 vyhlášky pri dvojpodlažnej stavbe určenej na užívanie verejnosťou, ktorá nie je vybavená rampou, a pri viacpodlažnej stavbe sa prístup zabezpečí najmenej jedným osobným, prípadne upraveným nákladným výťahom alebo schodiskovou plošinou. Pri stavbe s výťahom je potrebné prístup k výťahu zabezpečiť na každom podlaží. Ďalej, podľa zákona č. § 144 ods. 1 písm. e) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) má každé dieťa alebo žiak právo na individuálny prístup rešpektujúci jeho schopnosti a možnosti, nadanie a zdravotný stav.

Podľa § 144 ods. 2 školského zákona má dieťa alebo žiak so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami právo na vytvorenie nevyhnutných podmienok, ktoré túto výchovu a vzdelávanie umožňujú, a okrem iného podľa § 144 ods. 3 školského zákona má dieťa alebo žiak právo používať kompenzačné pomôcky. Tieto ustanovenia vytvárajú základný rámec povinnosti zaistiť prístupnosť vzdelávania pre deti s telesným postihnutím.

Je otázka, ako si vynútiť prípadné stavebné úpravy. Prvá možnosť je obrátiť sa v prípade neochoty, neschopnosti školy zaistiť fyzickú prístupnosť sťažnosťou na štátnu školskú inšpekciu podľa § 13 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Štátna školská inšpekcia bariérovosť škôl kritizovala vo svojej Správe o stave a úrovni pedagogického riadenia, procesu a podmienok výchovy a vzdelávania v základnej škole v školskom roku 2013/2014 v SR.

Druhou právnou možnosťou je prepojiť fyzickú neprístupnosť so zákazom diskriminácie, ako sme uviedli vyššie. Je možné preto uvažovať nad postupom podľa zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a podať antidiskriminačnú žalobu. Táto žaloba sa podáva u miestne príslušného okresného súdu. K podaniu tejto žaloby odporúčame vyhľadať právnu pomoc.

Mnohé školy narážajú pri debarierizácii svojho prostredia na akútny nedostatok finančných prostriedkov. Preto je na Slovensku len veľmi málo škôl pripravených bez problémov prijať  žiaka na vozíku. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa totiž tieto úpravy v školách dejú spravidla až vtedy, keď škola imobilného žiaka príjme. Väčšinou až vtedy zistí, ako veľmi je takýto žiak závislý od menších či väčších úprav prostredia, v ktorom sa pohybuje.

V prípade neštátnych škôl sa predpokladá, že náklady spojené s úpravou školských priestorov uhradí zriaďovateľ školy. V prípade verejných škôl platí tento predpoklad rovnako, avšak s tým, že verejným školám môže na úhradu týchto nákladov prispieť aj štát. Podľa zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení môže ministerstvo školstva prideliť v rámci svojej kapitoly na žiadosť zriaďovateľa verejnej školy, verejnej materskej školy a verejného školského zariadenia účelovo viazané finančné prostriedky na realizáciu tzv. rozvojového projektu.

Rozvojovými projektmi sa rozumejú projekty, zamerané na rozvoj výchovy a vzdelávania v oblasti a) informačných a komunikačných technológií,  b) jazykových znalostí,  c) modernizácie a obnovy kompenzačných pomôcok pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami d) modernizácie a obnovy učebných pomôcok,  e) zdravého životného štýlu,  f) životného prostredia,  g) nákladov na vybavenie rozvíjania manuálnych zručností, h) modernizáciu materiálno-technického zabezpečenia. Veľké úpravy školských budov sa z toho pokryť nedajú, avšak aspoň na časť kompenzačných pomôcok štát školám prispieť môže. Ani to však nie je pravidlo, vzhľadom na nízky objem financií, vyčlenených na tento účel.

Väčšine škôl sa teda zdroje, potrebné na debarierizáciu školskej budovy, získať nepodarí. Preto v prípade, ak škola integruje žiaka na vozíku a neprešla potrebnými úpravami, žiada spravidla  aspoň financie na zabezpečenie osobného asistenta pre postihnutého žiaka, ktorý mu potom pomáha s pohybom po škole a so sebaobslužnými činnosťami.

Touto cesto sa vydáva väčšina škôl, ktoré integrujú žiakov s telesným postihnutím, pretože vzhľadom na potreby žiaka ide o najrýchlejšie  riešenie. Otázkou je, či ide o racionálne riešenie z pohľadu efektívneho verejných financií. Z dlhodobého hľadiska totiž môže byť financovanie asistenta, ktorý žiaka vynáša po schodoch a pomáha mu prekonávať ďalšie prekážky v pohybe rovnako drahé, ak nie ešte drahšie, ako rampa na schody, či úprava toalety. V prípade, že by škola takéto úpravy realizovala, v budúcnosti by bolo pre ňu jednoduchšie prijať aj ďalších telesne postihnutých žiakov bez dodatočných nákladov.

Z dlhodobého hľadiska by rozhodne viac pomohlo pripraviť školy – vstupy, chodby, triedy, spoločné priestory, sociálne zariadenia a pod. – na situácie, že sa v nich budú môcť bezpečne pohybovať a vzdelávať žiaci s rôznou formou obmedzeného pohybu, vrátane žiakov na vozíku. Ale nejde tu len o žiakov. S obdobným postihnutím môže prísť do školy aj pedagóg, rodič, či hosť a ak škola na to nie je pripravená, musí ostať pred jej bránami. Škola by však mala byť otvorená pre všetkých, vrátane dospelých so zdravotným postihnutím a mala by byť pripravená bez problémov ich uvítať a prijať.

V Majovom prípade ide o ukážku toho, že inklúzia na Slovensku môže fungovať. V tomto príbehu je ukázaný postup, ako ju naštartovať, aké prekážky môžeme očakávať a aké benefity nám zotrvanie v tomto náročnom procese prinesie. Je dôležité, aby Majov prípad nebol iba svetlou výnimkou, a pokúsiť sa systémovo pripraviť viacerým deťom podobné podmienky na vzdelávanie.

Základný predpoklad naštartovania inklúzie v školách je ochota okolia pomáhať dobrej veci. Prečo by sa to malo vnímať ako práca navyše? Prečo by takýto proces nemal byť automaticky súčasťou pracovnej náplne škôl? Samozrejme, nemožno čakať, že sa školy v tomto smere zmenia zo dňa na deň, ale je potrebné začať využívať skúsenosti tých škôl, ktoré už túto zmenu začali.

Vráťme sa k deťom, učiteľom a dlhodobým výhodám procesu inklúzie. Ak sa v triede objaví niekto nový, niekto iný, prináša to množstvo otázok a niekedy aj obáv, nielen pre žiakov, ale aj samotných učiteľov a rodičov. Tieto obavy vychádzajú z nedostatku informácií a skúseností so spoluprácou s hendikepovanými deťmi.

Škola by mala otvorene komunikovať so všetkými zúčastnenými (rodičia, spolužiaci, učitelia, vedenie škôl, zriaďovatelia, sponzori a mnohí ďalší). Takýto spôsob komunikácie je nápomocný v tom, aby sa v škole cítili dobre všetky deti. Postupom času sa žiaci navzájom spoznajú a budú vnímať nielen vlastné potreby, ale aj potreby svojich spolužiakov.

Jednou z najväčších výhod inklúzie je to, že znevýhodnený žiak bude žiť v reálnom svete a naučí sa, ako fungovať v spoločnosti aj potom, ako opustí brány školy. No nielen to, zároveň ostatné deti zistia, že ich hendikepovaní kamaráti nepotrebujú ľútosť ani prehnanú pozornosť, ale praktickú pomoc, a zistia tiež, že inak sú si vlastne veľmi podobní. Potreba niekam patriť, zažiť prirodzenú sociálnu interakciu, kam patria nielen školské povinnosti, ale aj zábava, radosť zo spoločného prežívania zážitkov, rozvíjanie kamarátskych vzťahov, je prirodzenou potrebou všetkých detí. Preto by najmä škola mala byť prostredím, ktoré na to ponúka priestor.