Ema má Downov syndróm. Jej schopnosti sú v tzv. hraničnom pásme, čo znamená, že sa pri vhodnej pomoci a motivácii dokáže veľa naučiť. Čistá jednotkárka z nej zrejme nikdy nebude, základné učivo v rámci povinnej školskej dochádzky sa však zvláda učiť spolu s ostatnými deťmi. Ema je dnes ôsmačka v bežnej základnej škole.
Prvý stupeň základnej školy ukončila bez výraznejších problémov. Vzdelávaná bola v bežnej triede spoločne so svojimi spolužiakmi, za pomoci asistentky učiteľa. V učení sa jej darilo, medzi deti zapadla, všetko bolo v poriadku. V siedmej triede sa však situácia začala komplikovať. Učivo je na druhom stupni základnej školy náročnejšie a nie všetci učitelia mali s Emou potrebnú trpezlivosť. Riaditeľka školy preto rozhodla, že Ema bude oslobodená od niektorých predmetov. Vzhľadom na Emino postihnutie išlo o bežný krok v súlade so školským zákonom, ktorým sa zvyknú podobné situácie riešiť. Žiakovi sa vypracuje individuálny študijný plán, v ktorom sa môžu niektoré predmety vynechať. Takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať vyšetrenie dieťaťa v odbornej poradni a odporúčanie špeciálneho pedagóga. V prípade Emy však škola tento postup nedodržala, ale konala svojvoľne.
Riaditeľka školy zároveň rozhodla, že Ema bude vzdelávaná prevažnú časť dňa mimo svoju triedu, v tzv. špeciálnej učebni. So spolužiakmi, s ktorými sa kamarátila sedem rokov, mohla byť zrazu iba tri vyučovacie hodiny týždenne a počas veľkej prestávky. Ďalšie tri hodiny mala tráviť v inej triede, v ktorej v tom čase učila učiteľka, ktorá bola ochotná venovať sa Eme. Zvyšok času, stráveného v škole, Emu vzdelávali izolovane od ostatných detí, v samostatnej miestnosti o rozmeroch približne 3x3 metre, v bočnom krídle školy, vedľa šatní na telesnú výchovu, bez tabule a ďalších pomôcok, iba s asistentkou učiteľa. O svojom kroku informovala riaditeľka rodičov obyčajným listom na hlavičkovom papieri školy.
Keď sa rodičia Emy sťažovali, že je ich dcérka bezdôvodne oddelená od ostatných detí, a že je nedostatočne vzdelávaná, škola argumentovala Eminým zdravotným postihnutím. Ema je vraj v bežnom vyučovacom procese nevzdelávateľná, napriek tomu, že sa jej dlhé roky predtým darilo, o čom svedčia riadne vysvedčenia. Od ostatných detí je vraj oddelená preto, aby sa na učenie lepšie sústredila. Škola odporučila rodičom preradiť Emu do špeciálnej školy.
Napriek sťažnostiam rodičov škola od svojho rozhodnutia neustúpila a v priebehu školského roka situácií, ktoré Emu zbytočne traumatizovali, pribúdalo. Blížiaci sa koniec školského postavil Eminých rodičov pred zásadnú otázku – čo s ňou bude ďalej? Kým sa ich podnet dorieši súdnou cestou, ubehnú roky. A v škole, kde Emu odmietajú, nemá zmysel ostávať.
Po úmornom hľadaní našli školu, vzdialenú od ich bydliska vyše šesťdesiat kilometrov. Napriek komplikovanému každodennému dochádzaniu sú však radi, že sa niekto ich dcérky ujal a môže dokončiť dochádzku do bežnej základnej školy.
Z právneho hľadiska má problém dve roviny. Tou prvou je, že riaditeľka školy o rozhodnutí Emu oslobodiť od vzdelávania a vylúčiť ju z kolektívu rodičov informovala iba listom. Pritom podľa § 5 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve mala rozhodovať ako správny orgán a vydať správne rozhodnutie, proti ktorému by rodičia mohli podať odvolanie. O možnosti podať odvolanie by samozrejme mali byť priamo v príslušnom rozhodnutí aj poučení.
Riaditeľka ako správny orgán nedodržala zákonné formálne náležitosti pre správne rozhodnutie, čo by mohlo tiež znamenať, že znemožnila rodičom právne sa brániť proti jej postupu. V takom prípade je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia takéhoto listu. Keďže v tomto prípade chýba poučenie o možnosti podať odvolanie, je v prípade zmeškania zákonom stanovenej všeobecnej 15-dňovej lehoty pre odvolanie možné v tomto prípade podať odvolanie v lehote troch mesiacov od oznámenia rozhodnutia.
Odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V tomto prípade treba odvolanie doručiť riaditeľke školy Riaditeľka môže aj sama svoje pôvodné rozhodnutie zmeniť a odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť. Ak tak neurobí, o odvolaní rozhodne odvolací orgán, ktorým je v tomto prípade podľa § 6 ods. 5 zákona o štátnej v správe v školstve a školskej samospráve obec, ktorá je zriaďovateľom školy. V prípade, že obec nie je školským úradom, rozhodne o odvolaní obvodný úrad v sídle kraja.
Odvolací orgán by mal dané rozhodnutie preskúmať. Ak tak neurobí a podané odvolanie napríklad vyhodnotí ako sťažnosť, ktorú zamietne, porušuje práva rodičov a dieťaťa na efektívny opravný prostriedok. Ak nebudú rodičia spokojní s rozhodnutím odvolacieho orgánu, napr. obce, majú možnosť podať tzv. správnu žalobu na miestne príslušný krajský súd. V tomto štádiu odporúčame vyhľadať odbornú právnu pomoc. Ak totiž rodič sám nemá právnické vzdelanie, musí byť pri správnej žalobe zastúpený advokátom. Žalobu je potrebné podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho orgánu. V závislosti od formy reakcie odvolacieho orgánu na odvolanie môže byť žaloba spoplatnená poplatkom vo výške 70 eur, ale môže byť aj od súdneho poplatku oslobodená. V prípade úspechu vo veci, zaplatený súdny poplatok a náklady právneho zastúpenia uhradí protistrana.
Druhá rovina súvisí s tým, že pravdepodobne došlo k porušeniu § 31 ods. 4 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon), podľa ktorého „na základe žiadosti zákonného zástupcu žiaka a odporučenia praktického lekára pre deti a dorast môže riaditeľ základnej školy zo zdravotných dôvodov alebo z iných závažných dôvodov rozhodnúť o oslobodení alebo čiastočnom oslobodení žiaka od vyučovania niektorého predmetu, a to na celý školský rok alebo jeho časť; v rozhodnutí určí náhradný spôsob vzdelávania žiaka v čase vyučovania tohto predmetu. Ak je vyučovací predmet zaradený ako prvá alebo posledná vyučovacia hodina dňa, môže byť žiak so súhlasom zákonného zástupcu uvoľnený z výchovy a vzdelávania bez náhrady.“
Riaditeľka školy môže rozhodnúť iba na základe žiadosti rodičov a zároveň musí mať k dispozícii odporúčanie odborníka. Čo sa týka systematického vyčleňovania z kolektívu a oddeleného vzdelávania v malej miestnosti, pravdepodobne došlo k porušeniu jedného z princípov výchovy a vzdelávania podľa § 3 písm. d) školského zákona, konkrétne zákazu všetkých foriem diskriminácie a obzvlášť segregácie. Je preto namieste odporučiť rodičom ďalšie právne kroky voči škole, najmä podanie tzv. antidiskriminačnej žaloby.
Za školskú integráciu sa v súčasnosti považuje výchova a vzdelávanie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v školách určených pre žiakov, ktorí špeciálny prístup v učení nevyžadujú. V minulosti sa za integráciu považovalo aj vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v špeciálnych triedach bežných škôl. Dnes to už neplatí, integrované dieťa by malo byť súčasťou kolektívu bežnej triedy.
Cieľom integrácie je dosiahnuť najvyšší možný stupeň socializácie dieťaťa, čiže jeho zapojenia do bežného života. Považovať vyčlenenie dieťaťa z kolektívu a jeho segregované vzdelávanie v kabinete či špeciálne upravenej miestnosti za skutočnú integráciu, je preto nemysliteľné. V prípade Emy teda škola nekonala v prospech dieťaťa, ale tak, aby si zrejme čo najviac uľahčila situáciu, keďže viacero učiteľov odmietlo Emu vzdelávať.
Pre úspešnú integráciu je nutné, aby škola dokázala dieťaťu zabezpečiť potrebné materiálno- technické, organizačné a personálne podmienky na vzdelávanie, ktoré v prípade Emy zabezpečené neboli. Treba povedať, že s touto praktickou rovinou realizácie práva na integráciu dnes zápasí väčšina škôl. Tie, ktoré sa na integráciu žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami podujmú, sa však v prevažnej miere snažia dieťaťu vhodné podmienky zabezpečiť. Často ide o neľahký boj s byrokraciou, chýbajúcimi financiami a nedostatkom metodickej pomoci, čo vedenie škôl a učitelia ťažko zvládajú.
V prípade školy, do ktorej chodila Ema, však zaráža opačná snaha učiteľov a riaditeľky – namiesto hľadania možných riešení čoraz komplikovanejšej situácie, sa pokúšali dievčatka zbaviť. Svedčí to o nedostatočnom pedagogickom plánovaní a slabej tímovej spolupráci pedagógov, ktorí sa nechali zaskočiť problémami, súvisiacimi s vyučovaním náročnejšieho kurikula na druhom stupni základnej školy a zrejme aj so zmenou klímy v triede, ktorá sa prirodzene s nastupujúcou pubertou u žiakov mení, bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú medzi sebou integrovaného spolužiaka či spolužiačku.
V aktuálne platnom metodickom materiáli Štátnej školskej inšpekcie sa uvádza, že riaditeľ základnej školy nemôže odmietnuť prijať a vzdelávať dieťa s diagnostikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ak dieťa do tejto školy patrí podľa bydliska, nakoľko školská dochádzka je povinná pre všetky deti príslušného veku bez rozdielu. Škola, v ktorej je žiak so zdravotným znevýhodnením individuálne integrovaný, je povinná vypracovať mu v spolupráci s poradenským zariadením alebo so školským špeciálnym pedagógom individuálny vzdelávací program. Školám sa neodporúča iba integrované vzdelávanie žiakov so stredným a ťažkým stupňom mentálneho postihnutia.
V rovnakej metodike sa však pripúšťa, že ak riaditeľ školy alebo príslušné zariadenie výchovného poradenstva a prevencie zistí, že vzdelávanie nie je na prospech integrovanému žiakovi alebo dokonca jeho zdravým spolužiakom, navrhne zákonnému zástupcovi iný spôsob vzdelávania dieťaťa, vrátane možnosti navrhnúť preradenie na inú školu. Znamená to, že školy, v snahe „riešiť“ narastajúce problémy spojené s integráciou, môžu použiť argument, že „výkonom práv integrovaného žiaka nemôžu byť obmedzené práva ostatných účastníkov výchovno-vzdelávacieho procesu“. Odmietnutie integrovať dieťa tak dokonca môže nadobudnúť nádych akejsi „ochrany“ ostatných žiakov, ktorých je väčšina, čím sa postup školy vlastne legitimizuje.
Štát školám takúto argumentáciu dokonca sám ponúka, keď napríklad v metodikách, vypracovaných Metodicko-pedagogickým centrom, je spomínaný argument bežne používaný a odporúčaný. V skutočnosti však ide nejde o nič iné, iba o „povolenie“ rezignovať na daný stav vecí a nemusieť urobiť všetko pre to, aby boli v prvom rade uspokojené vzdelávacie potreby dieťaťa.
Problém Emy je však ešte zložitejší, keďže sa nachádza v tzv. hraničnom pásme mentálnej retardácie. Žiaci v hraničnom pásme mentálnej retardácie totiž nie sú v zmysle interného metodického materiálu Štátnej školskej inšpekcie (str. 5) žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Záväzné právne predpisy sa na nich dívajú ako na bežných žiakov, napriek ich síce ľahkému, no prítomnému hendikepu.
Znamená to, že tieto deti nemôžu byť zaraďované do špeciálnych škôl, ale aj to, že sa majú vzdelávať bez špeciálnej pomoci. Inými slovami – majú byť automaticky zaradené do bežného vzdelávacieho programu spolu so zdravými spolužiakmi a je len na nich, aby ho zvládli. Toto rozhodnutie možno považovať za typický príklad, keď sa v snahe „pomôcť“ vyleje z vaničky s vodou aj dieťa. Štát v snahe zabrániť tomu, aby boli tieto deti neprávom zaraďované do špeciálnych škôl, keďže sú schopné zvládať bežný typ školského vzdelávania, im teraz v podstate odopiera akúkoľvek formu špeciálnej pomoci, a to napriek tomu, že majú oproti ostaným spolužiakom evidentný hendikep.
Tak ako pre zdravé dieťa, aj pre dieťa s mentálnym postihnutím je učenie základnou podmienkou jeho psychického vývinu. Plánovaná stimulácia kognitívnych procesov a praktická činnosť dieťaťa pri kontakte s jeho okolím, najmä so zdravými rovesníkmi, navodzujú situácie podporujúce učenie a stimulujú pokroky v jeho vývoji.
Na Slovensku niet v pedagogickej obci sporu o tom, či sú deti s mentálnym postihnutím, konkrétne s Downovým syndrómom, vzdelávateľné. Je jasné, že sú. Učitelia sa však dokážu dlhé hodiny sporiť o to, či tieto deti patria alebo nepatria do bežných tried. Ale to len preto, že väčšina učiteľov nie je na tieto situácie dostatočne pripravená a aj tí učitelia, ktorí sa do integrácie pustia, narážajú v praxi na chaotické byrokratické predpisy a zúfalý nedostatok podpory.
Viac o integrácii žiakov s Downovým syndrómom sa môžete dozvedieť na stránkach Spoločnosti Downovho syndrómu na Slovensku.
Praktické rady pre rodičov, ako postupovať pri začleňovaní dieťaťa do bežnej školy, nájdete v manuáli pre rodičov Individuálna integrácia detí s Downovým syndrómom v základnej škole, ktorú vydalo občianske združenie UP-Down syndrom.
Pre deti s Downovým syndrómom je ich integrácia do prirodzeného zdravého sociálneho prostredia nevyhnutnosťou, pretože len tak majú šancu na všestranný rozvoj. Iba dieťa, ktoré nie je izolované od zdravých rovesníkov, má možnosť plne využiť svoj potenciál, keďže deti sa učia najmä napodobňovaním svojho okolia. Sú to práve deti v bežných materských a základných školách, ktoré môžu znevýhodnené deti posúvať ďalej. Recipročne zas prítomnosť dieťaťa s Downovým syndrómom môže iných obohatiť. Tieto deti disponujú výraznými sociálnymi zručnosťami, akými sú napríklad tolerancia, solidarita, empatia, dobrosrdečnosť, čo môže mať pozitívny vplyv na rozvoj osobnosti ostatných detí.
Pre deti s Downovým syndrómom je tak integrácia do bežných základných škôl nesmierne dôležitá a potrebná. Mnohé z nich dosahujú hraničné pásmo ľahkej mentálnej retardácie, čo znamená, že majú vyvinuté dostatočné kognitívne schopnosti na to, aby v škole prosperovali, avšak tie sa im rozvíjajú pomalšie. Preto je nevyhnutné dostatočne ich stimulovať. A čo je veľmi dôležité zdôrazniť, rozvoj myslenia a osobnosti človeka nie je predurčený len jeho genetickým nastavením, výrazne ho ovplyvňuje aj každodenný kontakt s realitou, v ktorej vyrastá a vzdeláva sa.
Nie je výnimkou, že v otázke integrácie sa stretávame s nepochopením zo strany pedagógov, ktorí majú neraz inak nastavený systém očakávaní ohľadom vzdelávania znevýhodnených detí. Argumentujú nedostatočnou úrovňou školského výkonu týchto detí a nedosiahnutím podobného hodnotenia, aké dosahuje väčšina ich rovesníkov. Je potrebné opakovane pripomínať, že takéto deti majú možnosť učiť sa podľa individuálnych vzdelávacích plánov, ktoré možno dieťaťu nastaviť tak, že bude rešpektovať jeho individuálne schopnosti.
Kým sa nezmení nastavenie spoločnosti nielen voči ľudom s Downovým syndrómom, ale všeobecne voči zdravotne znevýhodneným, kým sa nezlepší systémová spolupráca medzi školami a inštitúciami poskytujúcimi pedagogicko-psychologické poradenstvo, a kým sa neprijmú potrebné opatrenia na úrovni záväzných predpisov, budeme, bohužiaľ, zrejme ešte neraz počuť o príbehoch, ako je ten Emin.
Na rozdiel od Emy, Peťko dostal šancu už v škôlke. Jeho príbeh predstavuje dobrú skúsenosť, o ktorú sa s nami podelí Peťkova mama:
„Chcela by som veľmi poďakovať všetkým ľuďom, ktorí nám dali šancu žiť v našej obci život bežnej rodiny, bez nutnosti cestovať s malým dieťaťom do vzdialených špeciálnych zariadení. Tým, ktorí dali šancu nášmu synovi Peťkovi vzdelávať sa v škole, ktorú navštevujú aj jeho súrodenci a kamaráti „z ulice“. Vďaka patrí bývalým aj súčasným zamestnancom materskej školy, základnej školy a tiež zástupcom zriaďovateľa – bývalej pani starostke a súčasnému starostovi.
Je to pre nášho syna najlepšia príprava pre ďalší život. Nielen on sa učí, ako je potrebné sa správať v spoločnosti, ale aj jeho kamaráti majú vďaka tejto skúsenosti bližšie k tolerancii, vzájomnému pochopeniu a pomoci druhému. Už od raného detstva, kedy sa formuje osobnosť človeka, nadobúdajú skúsenosti a poznanie, že sú medzi nami aj ľudia, ktorí sú trošku odlišní. Možno nevynikajú šikovnosťou, rýchlosťou, znalosťami či talentom, no učia nás tomu najpodstatnejšiemu – ľudskosti, otvorenosti, vzájomnej pomoci a láske.
Vždy, keď vidím Peťkových kamarátov, ako mu s niečím pomáhajú, ako mu vysvetľujú alebo sa s ním hrajú, bývam dojatá, koľko trpezlivosti a snahy pomôcť sa v deťoch skrýva. Verím, že aj vďaka čoraz častejšej integrácii hendikepovaných detí a spoločnej výchove budú medziľudské vzťahy úprimnejšie a priateľskejšie.
Veľmi si vážim odvahu a odhodlanie zamestnancov našej školy integrovať Peťka do bežnej triedy. V súčasnosti je na Slovensku, žiaľ, stále veľmi málo základných škôl, ktoré sú ochotné prijať dieťa s mentálnym postihnutím. Dá sa povedať, že naša škola patrí k prvým lastovičkám, k priekopníkom integrácie a inklúzie (spoločného vzdelávania všetkých detí).
Napriek formálnej legislatívnej podpore integrácie nie sú k dispozícii jasné postupy a metódy vzdelávania integrovaného dieťaťa, pedagógovia musia často zložito vyhľadávať a vypracovávať individuálne plány, čo si popri ich bežnej práci vyžaduje nemálo času navyše. Preto by som chcela aj touto cestou vyjadriť našu vďaku a obdiv učiteľom a ich asistentkám za ich pozitívny prístup a odvahu vydať sa na neprebádanú cestu s našim Peťkom. Ďakujeme!“
Celý príbeh Peťka nájdete na webových stránkach Spoločnosti Downovho syndrómu.
Príbeh školou odstrčeného dieťaťa cudzincov na Slovensku