Mali

Problém Mali je problémom zlyhania individuálneho prístupu a úpravy podmienok pre vzdelávanie a odráža komplexnejší problém zle nastavených pravidiel a podmienok pre vzdelávanie cudzincov v Slovenskej republike. Vzdelávanie cudzincov upravuje § 146 zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon), pričom zákon nedefinuje deti cudzincov ako samostatnú skupinu detí a žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Napriek tomu, aj deti cudzincov majú právo na individuálny prístup, ktorý upravuje § 144 ods. 1 písm. e) a j) školského zákona, a právo na rovné zaobchádzanie, čo upravuje špeciálne § 146 ods. 2 školského zákona. Podľa neho sa má deťom cudzincov poskytovať vzdelávanie „za tých istých podmienok ako občanom Slovenskej republiky“ a majú mať teda aj rovnaké práva ako iní žiaci. Každý žiak má podľa školského zákona právo na „individuálny prístup rešpektujúci jeho schopnosti a možnosti, nadanie a zdravotný stav v rozsahu ustanovenom týmto zákonom“ (§ 144 ods. 1 písm. e)) a na „organizáciu výchovy a vzdelávania primeranú jeho veku, schopnostiam, záujmom, zdravotnému stavu a v súlade so zásadami psychohygieny“ (§ 144 ods. 1 písm. j)). Uplatnenie týchto práv bolo Mali prístupom učiteľov a postupom vedenia školy evidentne upreté.

Odchod Mali a jej rodiny zo Slovenska je zlým vysvedčením pre jej školu. Je totiž pravdepodobné, že podobným spôsobom škola pristupuje aj k iným žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a neuplatňuje voči nim individuálny prístup. Rovnako zrejme postupuje aj voči iným žiakom, ktorí by individuálny prístup potrebovali a porušuje tak ich práva. Je však tiež možné, že škola voči iným žiakom dokáže uplatňovať individuálny prístup a jej prístup k Mali bol podmienený tým, že išlo o cudzinku, navyše cudzinku inej rasy. V takom prípade by v uvedenom prípade mohlo ísť aj o diskrimináciu na základe pôvodu žiačky.

V prípade Mali nastal prvý problém pri zaradení do šiesteho ročníka. Zaraďovanie do ročníkov upravuje § 146 ods. 4 školského zákona, podľa ktorého riaditeľ školy zaraďuje deti do príslušného ročníka po zistení úrovne ich doterajšieho vzdelania a ovládania štátneho jazyka. Pričom z dôvodu nedostatočného ovládania štátneho jazyka možno dieťa podmienečne zaradiť do príslušného ročníka podľa veku, a to najviac na jeden školský rok. Toto ustanovenie nie je jednoznačné a môže spôsobovať dva druhy problémov. Tým prvým je, že dieťa je zaradené do nižšieho ročníka, než by malo byť, druhý problém je opačný, že dieťa je zaradené do vyššieho ročníka, než je primerané. Čo sa týka rozhodnutia riaditeľky školy o zaradení Mali do určitého ročníka, nejde o rozhodnutie v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z. z. o štátne správe v školstve a školskej samospráve a Mali nemá možnosť brániť sa odvolaním. Ale môže podať sťažnosť k Štátnej školskej inšpekcii.

Druhá úvaha sa týka možnosti poskytnúť Mali po zaradení do vyššieho ročníka určitú prechodnú dobu. Neexistuje právny predpis, ktorý by jednoznačne toto umožňoval, ale bolo by možné aplikovať analógiu so situáciou žiakov s nadaním, opierajúc sa pritom o požiadavku individualizácie. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky Ministerstva školstva SR č. 307/2008 o výchove a vzdelávaní žiakov s intelektovým nadaním sa pri preradení žiaka do vyššieho ročníka poskytne prechodná doba na prispôsobenie a osvojenie učiva vyššieho ročníka. Toto škola neumožnila a tento postup školy by mohol byť taktiež predmetom sťažnosti podanej na Štátnu školskú inšpekciu.

Mali, resp. jej rodičia mali ešte možnosť požiadať o vypracovanie individuálneho učebného plánu podľa § 26 školského zákona. Vzdelávanie podľa individuálneho učebného plánu môže na žiadosť zákonného zástupcu žiaka alebo na základe žiadosti plnoletého žiaka povoliť riaditeľ školy, pričom v tomto prípade už riaditeľ rozhoduje podľa § 5 ods. 3 písm. n) zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve správnym rozhodnutím, ktoré je možné napadnúť odvolaním.

Odvolanie sa podáva na tom správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V tomto prípade treba odvolanie doručiť riaditeľke základnej školy. Riaditeľka môže aj sama svoje pôvodné rozhodnutie zmeniť a odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť. Ak tak neurobí, musí odvolanie predložiť zriaďovateľovi kvôli rozhodnutiu o odvolaní. V prípade, že odvolací orgán podanému odvolaniu nevyhovie, Mali a jej zákonní zástupcovia majú možnosť podať tzv. správnu žalobu na miestne príslušný krajský súd.

V tomto štádiu odporúčame vyhľadať odbornú právnu pomoc. Ak totiž rodič sám nemá právnické vzdelanie, musí byť pri správnej žalobe zastúpený advokátom. Žalobu je potrebné podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho orgánu. Žaloba je spoplatnená poplatkom vo výške 70 eur. V prípade úspechu vo veci, zaplatený súdny poplatok a náklady právneho zastúpenia uhradí protistrana.

Prípad Mali na Slovensku vôbec nie je ojedinelý. Každý školský rok bežné základné školy navštevuje približne tisíc detí z cudziny a ďalšie tisícky detí, ktoré majú aspoň jedného rodiča pôvodom z inej krajiny. Ďalšiu, nijako zvlášť evidovanú skupinu, tvoria deti, ktorých rodičia už medzičasom získali slovenské občianstvo.

Povinná školská dochádzka sa u nás vzťahuje na všetky deti, ktoré dosiahli vek šesť rokov a školskú spôsobilosť, a to bez ohľadu na pôvod alebo občianstvo ich alebo ich rodičov. Podľa školského zákona sa deťom cudzincov s povoleným pobytom na území SR, ako aj deťom žiadateľov o udelenie azylu poskytuje výchova a vzdelávanie „za tých istých podmienok ako občanom Slovenskej republiky“ (§ 146 a § 147 školského zákona). Približne 90% detí cudzincov navštevuje štátne školy a len zlomok súkromné a cirkevné školy. Deti cudzincov nežijú len vo veľkých mestách, ale nezriedka aj v malých obciach vo všetkých regiónoch Slovenska.

Vzdelávanie dieťaťa z cudziny môže byť značne komplikované pre školu, rodičov a v prvom rade pre samotné dieťa. Nezriedka sa stáva, že takýto žiak do novej školy nepríde na začiatku, ale v priebehu školského roka, keď sa spolu s rodinou na Slovensko prisťahujú. V niektorých prípadoch chýbajú doklady o jeho predošlom vzdelávaní. No aj keď sú k dispozícii, mnohokrát z nich nemožno zistiť, čo presne už dieťa ovláda a čo ešte nie, keďže učebné osnovy sú v jednotlivých krajinách rozdielne.

Aj keď je nástup do školy vopred avizovaný, väčšina škôl na takúto situáciu nie je pripravená. Vedenie a učitelia nevedia, do akého ročníka majú žiaka podľa jeho znalostí zaradiť, čo a ako ho majú učiť a ako to majú hodnotiť. Aj keď v tomto ohľade existujú rámcové usmernenia a opatrenia – napr. zaradenie do ročníka s prihliadnutím na vek dieťaťa, možnosť požiadať o zabezpečenie kurzu slovenského jazyka, hodnotenie v prechodnom období podľa prospechu z pôvodnej školy – učitelia čelia množstvu každodenných ťažkostí, pri ktorých postupujú intuitívne a nemajú koho požiadať o kvalifikovanú pomoc.

Keďže mnohé školy a učitelia nenachádzajú účinnú metodickú, materiálnu a finančnú podporu, aby mohli takéto deti vzdelávať, nezriedka sa stáva, že rodičov od zaradenia práve do ich školy odrádzajú. V školách, kde sú takéto deti už zaradené, sa ich špecifické potreby často prehliadajú, v iných interpretujú ako chyba dieťaťa, rodičov či dokonca celej „kultúry“. Bežnou praxou bývalo zaradiť deti cudzincov kvôli neznalosti jazyka o niekoľko ročníkov nižšie. Aj keď takéto rozhodnutie mohlo byť urobené v dobrej vôli, okrem psychologických dôsledkov vyplývajúcich z navštevovania triedy s výrazne mladšími žiakmi sa neskôr vyskytol závažnejší problém – takéto deti dovŕšili vek ukončenia povinnej školskej dochádzky v čase, keď boli v nižšom ako 9. ročníku základnej školy.

Oproti deťom slovenských občanov má veľká časť detí cudzincov nevýhodu už na začiatku svojej vzdelávacej cesty na Slovensku, ktorá vyplýva z ich počiatočnej neznalosti alebo len slabej znalosti vyučovacieho jazyka. Dieťa si kvôli tomu nemôže hneď osvojovať nové poznatky, nerozumie pokynom učiteľa a nedokáže sa zapojiť ani do bežnej komunikácie so svojimi vrstovníkmi. Jeho rodičia slovenčinu spravidla taktiež neovládajú. Aj keď školský zákon umožňuje pre deti cudzincov organizovať základné a rozširujúce kurzy štátneho jazyka a školy o ne môžu požiadať príslušné odbory školstva, o tejto možnosti v mnohých prípadoch školy ani nevedia. Navyše, takéto kurzy sú predmetom dohodovacieho konania, a teda nie je nijako garantované, že sa v prípade potreby naozaj poskytnú. Doučovanie súkromnými poskytovateľmi je pre mnohých rodičov finančne nedostupné.

Slovenskí učitelia nie sú na prácu s deťmi cudzincov odborne pripravovaní. Nevedia vyučovať dieťa, ktoré hovorí iným jazykom a popri tom učiť všetky ostatné deti. Chýbajú im k tomu podrobné metodické postupy a učebné pomôcky. Na Slovensku doposiaľ nemáme ani veku primerané učebnice slovenčiny ako cudzieho jazyka, ktoré je odlišné od vyučovania slovenčiny ako materčiny. Deti k nám prichádzajú aj z krajín, v ktorých je odlišný nielen jazyk, ale i písmo, takže ešte pred učením sa slovíčok a tvorbou gramatických väzieb sa najprv musia naučiť novú abecedu, vrátane jej zápisu.

Jazyková bariéra je najčastejšia, no zďaleka nie jediná komplikácia pri vzdelávaní detí cudzincov. Aj taký náročný jazyk, akým je slovenčina, sa deti naučia pomerne rýchlo, ak sa zvolí vhodný postup, venuje sa tomu potrebný čas a ak majú dostatok možností na komunikovanie a vzdelávanie sa spolu so svojimi rovesníkmi. Takíto žiaci sú však v novej krajine v neznámom, cudzom prostredí, na ktoré sa najprv potrebujú adaptovať aj v takých „samozrejmých“ veciach, ako je klíma či strava, o rôznych pravidlách a kultúrne podmienených vzorcoch správania či komunikovania ani nehovoriac. Aj také banality ako postavenie sa pri príchode učiteľa do triedy, zdravenie, hlásenie sa, tykanie a vykanie či rôznorodé nápisy po celej škole môžu byť pre dieťa nové, čudné a často mätúce. Môže kvôli tomu prežívať neustály pocit neistoty a mať strach prejaviť sa, aby sa nezosmiešnilo.

Ak si učiteľ tieto súvislosti neuvedomuje alebo ich prehliada, čoskoro sa môžu odraziť v správaní aj vo vzdelávacích výsledkoch. Ak svoju triedu na príchod takéhoto dieťaťa vopred nepripraví, nemusí „zapadnúť“ do nového kolektívu. Spolužiaci môžu vnímať ako nespravodlivé, že sa k nemu špeciálne pristupuje, že sa inak hodnotí. Naopak, citlivé zohľadňovanie takýchto špecifík, ktoré si v prvej fáze vyžaduje nemálo úsilia a pomoci zo strany spolužiakov, kolegov, vedenia školy aj rodičov, môže veľmi rýchlo viesť nielen k úspešnej adaptácii a naučeniu sa vyučovacieho jazyka, ale aj k ďalšiemu úspešnému štúdiu a uplatneniu sa v živote bez ďalšej pomoci.

Thajské dievčatko Mali malo šťastie na učiteľku, ktorá sa aj bez predošlej skúsenosti s vyučovaním detí z cudziny a bez dostatočnej pomoci zvonka rozhodla investovať značný čas a energiu, aby ju slovenčinu naučila aspoň na bežnú komunikačnú úroveň, a to aj prostredníctvom svojpomocne vypracovaných materiálov. Zároveň jej z vlastnej iniciatívy vytvorila individuálny plán, zabezpečila doučovanie, asistentku a v spolupráci s bývalým vedením školy aj flexibilný rozvrh, v ktorom mohla navštevovať rôzne predmety v rôznych ročníkoch podľa úrovne jej znalostí. Takáto „nadpráca“ jej mohla spôsobiť a neskôr veru aj spôsobila nemalé problémy, pretože slovenské školstvo s podobnou flexibilitou a ústretovosťou nielen nepočíta, ale ju priamo potláča, občas i sankcionuje.

Deti cudzincov sú, rovnako ako deti slovenských občanov, veľmi rozmanité, a preto neexistujú a ani nemôžu existovať jednotné postupy, ako vzdelávať povedzme vietnamské či ukrajinské deti. Každé je individualitou a na jeho výchovu a vzdelávanie zďaleka nevplýva len to, z akej krajiny pochádza, ale aj jeho socioekonomické, kultúrne, náboženské či rodinné zázemie, osobnostné charakteristiky a rozmanité nadanie. Zohľadňovanie špecifík sa však v našej praxi často zužuje iba na diagnostikovanie a „individuálnu integráciu“. Stále rozlišujeme „bežných“ a „problémových“ žiakov, k prvým pristupujeme ako k jednoliatej mase a k druhým obdobne, no podľa stanovenej diagnózy. Individuálne plány, prispôsobovanie rozsahu, obsahu, tempa a metód učenia robíme spravidla len vtedy, ak na to máme „papier“ z poradne, inak to nemáme o čo oprieť a ako obhájiť. Na to, že všetky deti majú špecifické vzdelávacie potreby, sme v legislatíve aj praxi do veľkej miery rezignovali. Individuálny prístup je najčastejšie deklarovaným klišé a zároveň najväčším mýtom slovenského školstva.

Deti cudzincov netreba psychologicky vyšetrovať a ani im nachádzať diagnózy. Stačí si zistiť ich úroveň znalostí a zručností, identifikovať preferované štýly učenia, oblasti a postupy, pri ktorých napredujú rýchlejšie a pri ktorých potrebujú pomoc. Namiesto testovania často viac pomôže obyčajné pozorovanie, rozhovor, zdravý rozum a empatia. A samozrejme pomoc, spolupráca a podpora zo strany kolegov, ktorej prítomnosť a neskôr absencia sa v prípade Mali ukázala byť zásadnou. Jej príbeh ukazuje, ako cielená snaha konkrétnej učiteľky, ktorá viedla k pozoruhodným výsledkom, môže byť veľmi ľahko zničená ignoranciou, neústretovosťou či priamo nevraživosťou vedenia školy, ktoré sa namiesto hľadania riešení a využitia ponúknutej pomoci radšej chce „problémového“ dieťaťa zbaviť. Takýto postoj nemožno zmeniť žiadnou legislatívou. Čo však legislatívne zmeniť možno, je vytvoriť také podmienky na vzdelávanie detí, aby potreba zbavovať sa ich jednoducho nevznikala.

Deti cudzincov sú len jedným príkladom toho, ako vzdelávanie „za tých istých podmienok“ v praxi znamená, že učitelia majú iba veľmi obmedzené možnosti na individuálny prístup k svojim žiakom. Ich práca totiž nie je hodnotená podľa toho, odkiaľ a kam sa žiak s ich pomocou posunul, ale podľa toho, či odučili predpísané učivo a akú známku či skóre v testovaniach ich žiaci dosiahli. Vzdelávanie detí cudzincov tak poukazuje na to, ako súčasný vzdelávací systém nereflektuje rozmanité potreby žiakov, kým nemajú určitú diagnózu. Tým, že školský zákon garantuje rovnoprávnosť prístupu k výchove a vzdelávaniu a zohľadňovanie výchovno-vzdelávacích potrieb jednotlivca, si štát splnil len základnú, deklaratívnu povinnosť. Aby mohlo byť vzdelanie naozaj „šité na mieru“ potrebám každého dieťaťa, a aby nemuseli všetci zainteresovaní rezignovať alebo sa dokonca zbaliť a odísť, treba toho ešte veľa urobiť.

Na Slovensku sa vzdelávaniu detí cudzincov výskumne a metodicky venujú len mimovládne organizácie. Centrum pre výskum etnicity a kultúry a Nadácia Milana Šimečku v tejto oblasti vyvinuli akreditovaný vzdelávací program pre učiteľov základných škôl a v spolupráci s nimi vyvinuli praktické metodiky a postupy, ktoré spracovali do publikácií, ktoré sú verejne dostupné.

Riaditelia škôl a učitelia sú pri nástupe dieťaťa cudzincov na školu odkázaní do veľkej miery sami na seba. Keďže majú k dispozícii len veľmi málo podporných nástrojov, ktoré by pomohli zvládnuť úspešne začleniť dieťa z inej kultúry do žiackeho kolektívu, musia často improvizovať a postupovať intuitívne. Výhodu majú tí, ktorí sa môžu oprieť o dostatok vlastných skúseností, no tie školy, ktoré doteraz takúto skúsenosť nemajú, tápu. Z tohto pohľadu je možno pre niekoho obranná reakcia nového vedenia školy pochopiteľná, avšak nielen z pohľadu dievčatka a jej rodiny, neprijateľná.

Vo väčšine škôl na Slovensku sa kladie väčší dôraz na získavanie vedomostí ako na vytváranie pozitívnej sociálnej klímy v triede. Je to škoda, pretože psychologické výskumy ukazujú, že pozitívna sociálna klíma pomáha nielen žiakom v učení, ale aj učiteľom. Vytváranie pozitívnych a podporujúcich medziľudských vzťahov, aktívne počúvanie, spolupráca, empatia, akceptácia a otvorená komunikácia o problémoch pomáha vytvoriť v triede takú atmosféru, ktorá podporuje vzájomnú spoluprácu, toleranciu ale aj potrebnú disciplínu.

Školské prostredie, ktoré žiaci vnímajú ako nepriateľské či dokonca ohrozujúce, znemožňuje deťom učenie. Naopak, pozitívne prostredie, v ktorom vládne záujem a pocit spolupatričnosti, podnecuje ich aktivitu, zvedavosť a chuť učiť sa. Zároveň v nich podporuje zdravé sebavedomie a vôľu prekonávať prekážky.

V škole, v ktorej sa ocitla Mali, vedenie ani učitelia evidentne nedokázali čeliť tlaku, ktorý na nich vyvíjala prítomnosť dievčatka z iného kultúrneho prostredia. Nový riaditeľ nedokázal podporiť pedagogický kolektív v komplikovanej situácii a problém sa snažil vyriešiť po svojom. Direktívnym prístupom však iba posilnil bariéru medzi Mali a učiteľmi, rodinou a školou. To v konečnom dôsledku nikomu neprospelo, iba zvýšilo napätie, ktoré sa negatívne odrazilo aj v zhoršení pracovnej atmosféry učiteľského kolektívu.

Naša základná škola sa nachádza v peknom prostredí mestského parku. Keď sme sa zamýšľali, ako podporiť naplnenie jej kapacít, rozhodli sme sa venovať vzdelávaniu detí s rôznymi odlišnosťami – deťom s nadaním, s poruchami učenia, či zo sociálne znevýhodneného prostredia.  Začínali sme s pár integrovanými žiakmi a vytvárali im individuálne vzdelávacie plány. Najprv sme sa zameriavali na deti s nadaním na matematiku a prírodné vedy. Vzdelávali sme však aj deti cudzincov (Vietnamcov, Ukrajincov, Čechov, deti zo zmiešaných manželstiev). Stále to však bolo len pár detí z rôznych pomerov a s rôznymi potrebami. No i tak sme pri zostavovaní individuálnych plánov často tápali a nemali sa o čo oprieť, ani o svoje skúsenosti. Tento rok máme v škole už 17 integrovaných žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a  32 žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia.

Na Slovensku sa téma inklúzie objavuje iba postupne. Mnoho rokov to bol len problém so vzdelávaním rómskych detí, postupne sa téma rozširuje aj o deti cudzincov a „naše“ deti, ktoré s rodičmi migrujú po celej Európe. A keďže takýchto detí bude v školách iba pribúdať, problémy spojené s ich vzdelávaním nebude možné riešiť v doterajších mantineloch a pri súčasných možnostiach. Tie jednoducho nie sú dostatočne široké a tak, ako sa vyvíja všetko okolo nás, aj vo vzdelávaní je potrebné pripraviť sa na nové potreby a požiadavky škôl.

V našej škole sme sa vedome rozhodli posilniť inkluzívne prostredie. V prvom rade sa snažíme rozšíriť spoluprácu s rodičmi. Usilujeme sa pre nich pripravovať stretnutia, ktoré sa vymykajú obvyklému rámcu rodičovských združení. Naším cieľom je získať od rodičov čo najviac informácií o tom, čo od školy očakávajú. Zároveň sa im snažíme predstaviť aj našu víziu rozvoja školy v snahe vtiahnuť ich do spolupráce.

Už čoskoro sme spozorovali „prvé lastovičky“ zmenenej spolupráce školy a rodiny. Zmenšujeme priepasť, ktorá pretrváva vo vzťahoch medzi rodinou a školou. Postupne sa nám darí vzťahy, spoluprácu a priateľstvá utužovať. V rozhovoroch s rodičmi sme si potvrdili, že otvorená komunikácia a spolupráca s rodinou prináša výhody pre všetkých. Rodičia získavajú dostatok informácií a spätnú väzbu o svojom dieťati, o jeho počínaní v kolektíve, o psychickom vývine. Zároveň si rodič buduje s učiteľom dôverný vzťah, vďaka čomu môžu spoločne predchádzať problémom. Učiteľ na druhej strane získava obraz o rodinnej klíme, životnom štýle, zdravotnom stave dieťaťa, a spoločne s rodičmi mu tak môže účinne pomáhať. Dieťa, ktoré má vo svojej škole oporu, viac dôveruje aj svojim učiteľom, zlepšuje svoj výkon a pociťuje spoločnú záštitu rodičov a učiteľov.

Okrem vytvárania kvalitnejších vzťahov medzi školou a rodinami sa snažíme zaviesť aj viacúrovňové hodnotenie žiakov na hodinách. Systém hodnotenia na Slovensku veľmi neumožňuje hodnotiť progres žiaka, lebo sa stále hodnotí iba aktuálne zvládnutie učiva, ktoré je rovnako predpísané pre všetkých žiakov v danom ročníku. No v zahraničí existujú aj iné prístupy a práve z tých čerpáme inšpiráciu. Žiaci musia zažívať úspech a neustále napredovať. Zistili sme, že keď prispôsobíme preberanú látku, skúšanie, testy a hodnotenie pre každého na základe jeho individuálnej úrovne, dokážeme žiakov lepšie „potiahnuť“ a viac naučiť aj bez hrozby zlých známok.

Zmeny v školách možno naštartovať aspoň tým, že začneme meniť formy a metódy svojej práce.  Musíme byť flexibilní a naučiť sa vzdelávať aj také deti, ktoré nezapadajú do predpísanej šablóny. Musíme prijať opatrenia na zlepšenie dochádzky a prospechu žiakov, musíme diferencovať úlohy vo vzťahu k ich schopnostiam a vzdelávacím potrebám. Musíme zvyšovať záujem rodičov a vyskúšať si rôzne formy spolupráce školy a rodiny.

V prípade našej školy už niektorí rodičia pochopili nutnosť zmeny a začínajú sa zapájať do procesu vzdelávania, aj keď sa to nedeje príliš rýchlo. Podieľajú sa na organizovaní rôznych akcií či exkurzií. Žiaci pre nich spolu s učiteľmi organizujú rôzne podujatia, kde prezentujú výsledky svojej práce. Zmenili sme aj štýl komunikácie, k formálnejším stretnutiam sme pridali aj neformálne rozhovory. Partnerské vzťahy a intenzívnu spoluprácu musíme budovať postupne a stavať aj na malých úspechoch. Vieme, že si to vyžaduje čas a veľké úsilie, ale nevzdávame sa. Čokoľvek totiž možno docieliť len ustavičnou snahou a vytrvalosťou.

Príbeh školy zo Slovenska, ktorá vďaka aktívnemu prístupu vedenia a učiteľov úspešne začleňuje do vzdelávania viacero detí cudzincov a ďalšie deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, nájdete v plnom znení v publikácii Vzdelávanie detí cudzincov – inšpirácie pre inkluzívne vzdelávanie z anglických škôl.