Úvodné slovo
Detí, ktoré počas plnenia povinnej školskej dochádzky potrebujú z rôznych dôvodov individuálny prístup učiteľov, špecifickú úpravu vzdelávacieho prostredia či špecializovanú odbornú pomoc, z roka na rok pribúda. Deti s rôznymi zdravotnými diagnózami, s poruchami v učení a v správaní už nie sú v školách raritou, ale bežným javom. Napriek tomu ich školy stále vnímajú ako problém, s ktorým si pedagógovia nevedia poradiť.
Často pozorovaná neschopnosť bežnej základnej školy vytvoriť deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vhodné vzdelávacie podmienky však nie je na Slovensku považovaná za chybu školského systému. Naopak, v našej krajine ešte stále veríme, že zdrojom problémových situácií sú deti, nie nepružný školský systém.
Učitelia, špecialisti, pracovníci ministerstva školstva, ale aj laická verejnosť podliehajú ilúzii, že je všetko v poriadku a že ak sa niekde rodičia žiaka stretnú s neprofesionálnym prístupom zo strany školy, ide skôr o ojedinelý prípad. Príbehy, ktoré sme zozbierali, však naznačujú, že situácia je omnoho vážnejšia. Ilustrujú typické situácie, v ktorých sa deti v školách ocitajú a odhaľujú, že problémy, na ktoré narážajú, nemajú charakter zriedkavého pochybenia, ale systémovej chyby.
Deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, medzi ktoré sa radia aj deti so zdravotným znevýhodnením a deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, majú na Slovensku k dispozícii viaceré formy pomoci a podpory. Zriaďujú sa pre ne špeciálne školy a špeciálne triedy, majú k dispozícii špeciálnych pedagógov, psychológov a asistentov. Zároveň im je ponúkaná možnosť vzdelávať sa spoločne s ostatnými vrstovníkmi v bežných základných školách. Rodičia si teda môžu vybrať. Ako však vidno na konkrétnych príbehoch, školská integrácia na Slovensku naráža na množstvo prekážok, ktoré slobodnú voľbu rodičov výrazne okliešťujú.
V našich školách funguje veľa vecí iba formálne. V skutočnosti sa nie všetky pravidlá dodržiavajú a pomoc, ktorú deti a ich rodičia očakávajú, často neprichádza. Niekedy je to dokonca práve škola, ktorá deťom s rôznymi ťažkosťami v učení namiesto podania pomocnej ruky život ešte viac skomplikuje. Napriek tomu sa však nájdu aj príklady dobrej praxe, ktoré ukazujú, že ak škola naozaj chce, dokáže aj v skostnatenom školskom systéme vyjsť deťom v ústrety. Škoda len, že sú tieto príklady skôr výnimkou potvrdzujúcou pravidlo a nie väčšinovým javom.
Začítajte sa do dvanástich príbehov detí, z ktorých každý popisuje inú problémovú situáciu. Príbehy prerozprávali rodičia, učitelia alebo deti samotné. Všetky príbehy sú autentické, niektoré z nich už boli zverejnené v médiách alebo na blogoch. V niektorých prípadoch sme deťom zmenili mená a príbeh upravili tak, aby sme rešpektovali anonymitu rodiny. Vo všetkých príbehoch sú však udalosti popísané pravdivo.
Ku každému príbehu sme pripojili aj odborné pohľady – právny, pedagogický a psychologický. Osvetlením problémových situácií z troch rôznych uhlov sme sa snažili o ich komplexnejšie vysvetlenie. Dúfame, že v odborných komentároch nájdu cenné rady nielen rodičia, ale aj učitelia.
Svet detí so zdravotným znevýhodnením a ich autentické skúsenosti s inkluzívnym vzdelávaním v bežných školách v rôznych krajinách Európy ilustrujeme výrokmi Charlotte a ďalších mladých ľudí z rôznych krajín Európy, ktoré uvádzame v podobe, v akej boli zachytené v rámci ich vypočutia v Európskom parlamente. Odborné komentáre, ktoré sme k nim pridali, rámcujú tému integrácie a inkluzívneho vzdelávania a vysvetľujú, v čom sú tieto prístupy odlišné.
Ďalšími príbehmi poukazujeme na konkrétne situácie, v ktorých sa ocitajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v školách na Slovensku.
Dyslektička Laura sa v škole veľmi snažila uspieť, no neprofesionálny prístup učiteľky ju stále zrážal na kolená.
Ondrej sa v škole pasoval s podobnými ťažkosťami v učení, až ho učenie celkom prestalo tešiť. Rodičia ho napokon zo školy radšej vzali a začali ho vzdelávať doma.
Ema bojovala s opačným problémom – v škole sa jej páčilo a rada by v nej ostala, no učitelia ju po šiestich rokoch odmietli vzdelávať.
Podobnú skúsenosť zažila aj Mali, ktorá prišla na Slovensko z cudziny. V škole narazila na bariéru nepochopenia a odmietnutia.
S rasovými predsudkami zo strany učiteľov sa stretla aj Stela, adoptované rómske dievčatko, ktoré však malo napokon celkom iný problém, ako učitelia stereotypne predpokladali.
Zinka,Jurko a Lujza sú zas deti, ktoré sa do bežnej školy možno nikdy nedostanú. Nechcú ich totiž prijať ani do špeciálnych škôlok a škôl.
Problémy s prijatím do škôlok a základných škôl však majú aj deti, ktoré sa od svojich rovesníkov na prvý pohľad v ničom neodlišujú. Hovorí o tom príbeh malého diabetika Mareka.
Rodičia Patrika sú vystavení podobnej neistote. Nevedia kam zapísať syna do školy, pretože im nikto nevie poradiť.
Na druhej strane príbehy Biby a Maja ukazujú, ako sa môže integrácia zdravotne znevýhodneného dieťaťa v škole podariť. Odkrývajú však zároveň aj bariéry, ktoré ju zbytočne komplikujú.
V záverečnom príbehu Kiky vidno, že aj bežné deti majú svoje problémy, na ktoré škola neraz nevie adekvátne reagovať.
Príbehy detí ilustrujú, že každé dieťa v škole potrebuje individuálny prístup a pomoc pedagógov, bez ohľadu na to, či je alebo nie je zaradené do kategórie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Preto nie je fér žiadať od detí, aby sa prispôsobovali možnostiam školy, ale mali by sme žiadať od škôl, aby sa vedeli adaptovať na potreby detí.
Na príprave a realizácii Iných príbehov v podobe manuálu advokačného poradenstva spolupracovali Zuzana Zimenová, Maroš Matiaško, Ondrej Dostál, Viktor Humaj, Naďa Kršíková, Dušan Sloboda a Peter Dráľ.
